V dobe, keď sa nepoužité noty a melódie jednoducho míňajú, treba v honbe za Svätým grálom originality upriamiť myslenie iným smerom. Jednou z možností môže byť opätovné definovanie úloh jednodlivých nástrojov, ďalšou napríklad snaha o inštrumentálnu zručnosť, ktorá dokáže vziať dych sama o sebe. DEVEROVEJ CHYBE sa podarilo úspešne skombinovať obidva spomenuté postupy a doplniť ich o postpunkovú dravosť a ťah na bránu. Krkolomné furioso prepletenca dvadsiatich prstov a ôsmich strún si žije vlastným životom, obidve basgitary sa rozbiehajú a zbiehajú s presnosťou švajčiarskeho chronometra, aby v ojedinelých momentoch opustili kľučkovanie a unisono pritlačili na pílu priamočiarosti.
DEVEROVKA pokračuje v najlepších tradíciách českej alternatívy, ako ich reprezentoval napríklad DUNAJ, s ktorého košatou, ale predsa a jednoducho chytľavou tvorbou sa na „Club 59“ dá nájsť viacero paralel. Prirodzene sa natískajú myšlienky na PRIMUS s dominujúcou basou virtuóza Lesa Claypoola, zvlášť, keď recenzovaný materiál disponuje zvukom, ktorý obe basy robí čitateľnými bez toho, aby sa stratila ich hutnosť a razancia. Absencia ďalšieho „melodického“ nástroja núti premýšľať, ako zaplniť každú sekundu skladby – na rozdiel od priamočiarejších stajňových kolegov GNU (rovnako disponujúcich dvojicou hrubostrunných nástrojov) sa DEVEROVA CHYBA sústredí na filigránsku skladateľskú prácu s rafinovane upozadenými, no v kontexte celku nepostrádateľnými bicími, berúcimi na seba úlohu motoru ťahajúceho muziku vpred, no nemenej často sa rovnocenne zapájajúceho do dialógu nástrojov.
Najdôležitejšie však je, že skladby na „Club 59“ fungujú nielen ako „pesničky“, ale obstoja aj pod mikroskopom, rozpitvané na kúsky. Druhá dlhohrajúca doska táborského tria poskytuje celé spektrum zážitkov, ktoré dokáže (kvalitná) hudba poskytnúť. „Made In China“, „Jsem tvůj krám“, voľne stiahnuteľná „Proplouvám ženským pavoukem“ či punková minútovka „Ceremoniál“ svojím potenciálom nadväzujú na koncertnú tutovku „Jeď na Miláno“ z predošlého záseku „Do stran“. Jediným krokom mimo jednoliatu líniu albumu je „My Blood Is Nuts“, pomalá, až sludgeovo zablatená skladba korunovaná hlasom ako z hrdla Jello Biafru.
„Club 59“ potvrdzuje, že aj (alebo hlavne?) v prostredí mimo oficiálnu scénu stále vznikajú diela, ktoré by sa v zahraničí nemali dôvod stratiť. Tento rok je v kategórii „domáci album roka“ znovu príjemne tesno – DEVEROVA CHYBA je ďalším horúcim kandidátom.
