"Viete, dokument si žiada svoje. Žiada si to riadnu prípravu, žiada si to realizačné podmienky, žiada si to chápavú dramaturgiu a množstvo ďalších vecí, ktoré tvoria dokumentárny film. Za tri dni, čo vám dá televízia na nakrúcanie, nemôžete urobiť serióznu tému. Môžete niekoho posadiť do kresla, nech tam niečo bľaboce. Môžete sledovať nejakú tému niekoľko rokov, alebo čosi. To zaniklo... A to žijeme v dobe, keď by na každom rohu mala vrčať kamera, v dobe istých prelomov, kedy opravdu tí dokumentaristi by i dnes mali pracovať od rána do noci. Raz sa spýtajú: A kde boli tí, čo mali písať audiovizuálne dejiny zeme?“
(Martin Slivka)
Martin Slivka patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti (dnes už bohužiaľ) práve tých dejín slovenskej kinematografie. Z dostupných prameňov nie je ťažké dozvedieť sa, že bol významným filmárom, etnografom, filmovým teoretikom a pedagógom, no (ani len) slovenská verejnosť nedostáva príliš veľa príležitostí zoznámiť sa s jeho bohatým audiovizuálnym dielom. Pritom jeho nadčasová téma absolútne vylučuje stratu aktuálnosti v ktoromkoľvek okamihu slovenských dejín. Realita je o to smutnejšia, že po jeho smrti na jeho prácu nemal kto nadviazať. Slovenské dokumentárne filmy sa točia naďalej, no neexistuje osobnosť, ktorá by ich symbolizovala tak, ako úplne na začiatku Karol Plicka, či ešte relatívne nedávno Slivka. O prvom menovanom natočil dokumentálny film druhý menovaný, o druhom menovanom jeden z najvýznamnejších novodobých slovenských režisérov hraných filmov, Martin Šulík.
Film „Martin Slivka: Muž, ktorý sadil stromy“ má na dokumentárny film ambicióznu, celovečernú metráž, ktorej nástrahy však dokáže vyvážiť dotiahnutou a nesmierne citlivou dramaturgiou. Pravidelne sa v ňom prelínajú časti venované umelcovmu životu a dielu s podstatnými a kľúčovými ukážkami jeho filmov. Čo je najdôležitejšie, mapovanie obdobia 60. až po začiatok 90. rokov nie je iba uzavretým životopisom a filmografiou, no odrážajú sa na ňom dejiny celej československej spoločnosti so všetkými zlomovými okamihmi. Najmä smutnú socialistickú realitu na pozadí vpádu vojsk Varšavskej zmluvy či smutného paradoxu filmu „Odchádza človek“, ktorý okrem iného sugestívne zmapoval tradície okolo smrti a pohrebných rituálov rôznych slovanských etník, no nakoniec čelil zákazom, keďže bol na socializmus príliš pochmúrny (v roku 1995 bolo dielo zaradené do kultúrneho svetového dedičstva UNESCO). Okrem dychberúceho priblíženia najrôznejších etnografických faktov vynikali filmy Martina Slivku pozoruhodnými obrazmi. V dokumente to vidno paradoxne najviac na ukážke z filmu Eduarda Grečnera „Drak sa vracia“, scéne starien s fakľami počas tajuplného obradu – sugestívna kompozícia a kamera, autentické, až desivé tváre starých žien vyrážajú dych. Scéne, ktorá bola aj podľa Grečnerových slov úplným umeleckým vkladom pomocného režiséra Martina Slivku. Snahu o čo najväčšie priblíženie kompletnej filmárskej osobnosti podčiarkuje časť venovaná zvuku Slivkových filmov. Ľudová hudba sa prelína s archaickým syntetizátorovým zvukom, sprevádzajúcim kmene stromov, splavujúce umelo vybudované kanály, či autentickou ruchovou „hudbou“ vodného mlyna, poháňajúceho mechanizmus veľkých drevených kladív, ktoré s fascinujúcou rytmikou dopadajú na stohy ľanu.
O hudbu k filmu sa postarala ľudová hudba bratov Muchovcov, o ktorých sám Martin Slivka počas svojho života natočil dokument. Autorské hudobné vsuvky, zasadené do moderného, prevažne mestského prostredia, ironicky a s nadhľadom glosujú filmárov život a hoci pôsobia naozaj netradične a v prvom momente prekvapia, Šulík to nemohol vymyslieť lepšie. Napriek nostalgii a úcte je totiž film z veľkej miery vtipný a dobrosrdečný, najmä vďaka výpovediam dvoch synov Martina Slivku, Ondreja a Jana, ktorí šli obaja v otcových šľapajách a zasvätili život filmu. Umelcova manželka Oľga toto panoptikum obyčajných ľudských spomienok dopĺňa najčarovnejšie a s unikátnym talentom priblížiť spomienky farbisto a trojrozmerne, vďaka čomu získava divák predstavu o komplexnej osobnosti Martina Slivku, na jednej strane autoritatívneho despotu, no takisto človeka schopného načúvať, bažiaceho po poznatkoch, veľkorysého k umeleckému prínosu svojich spolupracovníkov a schopného sa kedykoľvek pre čokoľvek zaujímavé živelne nadchnúť. Jediné, čo zamrzí, je príliš málo slov, ktoré divákovi povie sám Slivka. Najmä tí, ktorí ho poznali osobne, vedia, ako trefne a dokonale výstižne, pritom svojsky a odzbrojujúco tvrdo vedel Martin Slivka vystihnúť podstatu tam, kde by iní narozprávali kilometre filmovej suroviny.
Dokument „Martin Slivka: Muž, ktorý sadil stromy“ je veľmi sviežim oživením tvorby Martina Šulíka a prvý dokumentárny film po vyše desaťročnej prestávke. Ako sme už pri jeho filmoch zvyknutí, využíva formálne zdanlivo sprofanované sentimentálne prvky, no, na rozdiel od nepodarených pokusoch iných režisérov, ich odkaz sa nekončí pri forme. Súkromné zábery z deväťdesiatych rokov, prehnané cez filter archívneho filmu, ako keby zdôrazňovali, že Martin Slivka zomrel len pred piatimi rokmi, no jeho skutočný význam odišiel dávno dávno predtým. Presne vo chvíli, keď začalo byť prineskoro na to, aby sa zrodil jeho žiak a nasledovateľ, ktorý by zabránil tomu, aby 23. 9. 2002 štafetový kolík jedného veľkého bežca – neprebraný – dopadol so zahanbujúco slabým treskom do škváry slovenskej kinematografie.
"Mne to pripadá ako nejaká legenda. Ako muž, ktorý sadil stromy. Tak sa volá knižka, v ktorej si muž dal ako životný cieľ, že musí posadiť toľko a toľko stromov. Kým ich sadil, žil. A keď videl, že sa to ujalo, tak umrel. To je podľa mňa veľká, veľká sila v človeku."
(Eduard Grečner)
