Anneke opúšťa THE GATHERING, akonáhle si splní doteraz dohodnuté koncertné záväzky. Túto správu asi netreba nikomu približovať, pred niekoľkými týždňami dokonale rozvírila vody a zaktivizovala fanúšikov holandských trip-rockerov po celom svete, pre ktorých bola ako úder päsťou. Ak si mysleli, že horšie už byť nemôže, z ilúzii ich prebral pohľad na oné dohodnuté koncertné záväzky. Boli tri. Obyčajná náhoda, v žiadnom prípade nie prezieravosť organizátorov, zabezpečila, že jedným z nich bol festival Benátska noc na Malej Skále na severe Českej republiky. Celé to bolo pritom už od začiatku čudné. Anneke prišla so svojim vyjadrením na vlastnej MySpace stránke, zbytok kapely na oficiálnom webe. Obe vysvetlenia nešetrili ľútosťou a všetkými tými tradičnými slovami, ktoré sprevádzajú všetky hudobné rozchody v dobrom, jednak sa však nedalo nevšimnúť si zvláštne napätie, ktoré z nich vyžarovalo. Anneke odchádza, aby sa mohla venovať svojmu synovi, no už má založenú a de facto rozbehnutú kapelu novú. Zbytok spoluhráčov ju chápe a želá jej všetko dobré, no aj tak z rozhovorov a vyjadrení najmä neoficiálneho „predáka“ THE GATHERING Hansa Ruttena cítiť bezradnosť a opatrnosť. Srdce radí nešpekulovať a využiť možnosť zhliadnuť predposledný koncert legendárnej zostavy, ktorá prepísala históriu jednej scény, rozum vŕta a varuje. Pokiaľ sú pochybnosti o pohode celého rozchodu pravda, ako to bude celé vyzerať?

V ten deň som napriek vyše štyristo kilometrom rozhodne nepatril medzi návštevníkov, ktorí na festival merali najväčšiu diaľku. Niekoľkokilometrová zápcha na pražskej Jižní spojce možno hrozila najdlhším časom stráveným cestovaním, raz však skončila aj tá. Z festivalu s pochybným a lacným, prevažne tuzemským line-upom sa nakoniec vykľula akcia v prekrásnom prírodnom prostredí. Negatívne ju poznačil technicky absolútne nezvládnutý zvuk a stiesnený priestor s priveľkým množstvom pódii, pozitívne dobre fungujúca organizácia a mimoriadne slušní strážcovia poriadku. Festival ako taký mi však neprináleží hodnotiť, prišiel som dve hodiny pred klenotom z Holandska, odchádzal som vzápätí po ňom.

Tie dve hodiny stačili maximálne tak na zvukovku a záver setu EDGUY, ktorých považujem za príliš komických aj pre už aj tak dosť komický speed metalový žáner (odpusťte, ak tam namiesto „speed“ malo byť „heavy“ alebo čokoľvek iné). Nabubrelé pódium so špeciálnymi plošinami a skulptúra démona za bicou súpravou napovedali, že sa klišé búrať nebudú, práve naopak. Z druhej strany pódia sa však nachádza skromný backstage, kde v otvorených stanoch posedávajú členovia kapiel, čakajúci na vystúpenie. Idúc okolo, očami skúmam menovky: TŘI SESTRY, DIVOKEJ BILL, PRAŽSKÝ VÝBĚR II, jeden stan má menovku zakrytú a na jeho „priedomí“ sedí Anneke s Marjolein, lenivo sledujúc dianie okolo. Na prvý pohľad nič nenasvedčuje napätej atmosfére a ako sa ukáže vzápätí, žiadna neexistuje. Všetci členovia THE GATHERING, vrátane tradične introvertného Reného žiaria spokojnosťou a pozitívnou energiou. Anneke sa v dobrej nálade dáva do reči a z toho všetkého mi pomaly vyplýva, že kapelu neopúšťa preto, že jej na nej prestalo záležať, ale naopak. Nechce ju brzdiť tým, že s ňou nepôjde dlhé turné, zbytok sa v skutočnosti už celkom teší na búdúcnosť a začiatky odznovu, ktoré sa v kombinácii už potvrdeného, no ešte nezverejneného a ešte nepotvrdeného, no usilovne riešeného, javia ako viac než sľubné.

Na pódiu medzitým vypuklo metalové peklo v podaní veselých Nemcov. Už teraz je jasné, že EDGUY budú čo do ohlasu fanúšikov najväčšou hviezdou prvého dňa festivalu a napriek tomu, že ich absolútne nemusím, bavím sa dobre aj ja. Stačí sledovať poctivo nacvičenú choreografiu mávania gitarami a spoločného vybiehania a zbiehania z plošín a praktikáblov, či basáka, silne pripomínajúceho Gartha z filmu WAYNE’S WORLD. Ale fajn, priznám sa, vzrastom neveľký Tobias Sammet si nakoniec získal aj mňa. Napriek podrezanej držke plnej vzletných a siláckych fráz sa mi zdalo veľmi sympatické, že jednu skladbu venoval všetkým gayom. Ja viem, že to z portálu Metalopolis.net znie sarkasticky, no myslím to naozaj vážne. Tak nejako mi napadlo, že tohto by takí MANOWAR schopní neboli, to je všetko.

S miernym oneskorením nakoniec EDGUY vypratávajú pódium a na zvukovú skúšku nastupujú THE GATHERING. Nastupujú doslova, zatiaľ ešte stále partia okolo Anneke van Giersbergen je jediná veľká kapela, ktorú poznám, ktorá si koncerty zvučí sama. Netrvá dlho a všetko je pripravené. Ostentatívny odchod z pódia, povinný návrat, úvodný motív „Shortest Day“, predposledný koncert THE GATHERING v starej zostave sa práve začína. Napriek tomu, že upravená koncertná verzia skladby vystrieda ospalejší začiatok dramatickým stoptajmom a ráznym rockovým nástupom, otrasný zvuk skladbu pochováva. Druhá „Alone“ nie je o nič lepšia, a tak si zatiaľ koncert užívajú len najzapálenejší fanúšikovia v prvých radách, ktorí buďto už na nejakom koncerte predtým boli a vedia, ako perfektne na ňom dokáže ruka v ruke šľapať dokonalá energia so zvukom, alebo minimálne videli „A Sound Relief“, pre ktorý do bodky platí to isté. Na kapele ani náhodou nebadať sentiment, smútok, nič. Slniečko Anneke sa usmieva a flirtuje s publikom ako vždy, René s výzorom intelektuála ovláda všetky zvuky gitary vrátane tých netradičných, s ktorými mu pomáhajú mašinky a efekty, Hans búcha ako vždy dokonale presne, bez zbytočného rozptyľovania sa atmosférou koncertu a Frank je presný opak. Na klávesy hrá v polosede, prakticky postojačky, ako keby naposledy v živote. Najmladšia Marjolein je basgitarový zjav. Typická basgitaristka, ktorou by akýkoľvek superhráč a onanista pohŕdol, svoje zhrubnuté struny hladká, mazná sa s každým tónom, občas nesmelo a so šibalským úsmevom dvihne pohľad na nadšené publikum. S odsýpajúcim setom sa zvuk posunul k ako tak zrozumiteľnému, no zďaleka nie dobrému. Kapela, zvyknutá ísť ako jedna entita, bola rozdrobená na jednotlivé nástroje, vo vypätých chvíľach, ako v dvojkopákovej „Eléanor“, bolo počuť limity PA-čka, stavaného skôr tak na zastrešenú dedinskú zábavu. Nostalgické publikum sa však buď bavilo dobre, alebo to iba mne vytvárala ilúziu skupinka Mexičanov, reprezentujúcich tradičnú zlatú baňu THE GATHERING zo Strednej a Južnej Ameriky. Odspievali všetko, Reného sóla suplovali futbalovými chorálmi, do „Eléanor“ si dokonca vymysleli miesto na hromadne sklandované „Hej!“. Dostalo sa na všetky albumy okrem „Nightime Birds“. Úvodné dve skladby z novinky nadviazala dvojica zo „Souvenirs“, trojica z Planétomerača, vrátane perfektne odohratého vyznania W. A. Mozartovi „Travel“, „Saturnine“ z albumu „if_then_else“, pomyselný „debut“ zastupovala okrem spomenutej „Eléanor“ aj jednotka „In Motion“. Hoci mi chýbali osobné hitovky a tradičné miesta na playlistoch ako „Marooned“, či „Strange Machines“, v skutočnosti bola zvuková kulisa druhoradá. Azda som nebol jediný, kto sa snažil vryť si do pamäte každý pohyb a obraz, v obave, že to takto a v tejto podobe už viac neuvidí. Toľko z pohľadu divákov. Kapela mala šťastie, že ju absolútne posledný koncert čaká vo Fínsku. Snáď sa podarí lepší zvuk a elektrizujúcejšia atmosféra. A z Benátskej noci si Anneke určite zapamätá obrovského nočného motýľa, ktorý sa počas jednej zo skladieb zniesol z tmy a poletoval okolo nej. Všimla si ho a na tvári sa jej vyčaril úsmev. Možno je dobré, že si nevšimla, ako sa od nej vydal hore k reflektorom, aby sa so spálenými krídlami zrútil k zemi.

Koncert sa končí a po nesmierne intímnych a osobných THE GATHERING sa na pódium hrnú pomaľované a oparochnené postavy na čele s Michaelom Kocábom. V šatni náladotvorcov sa otvárajú fľaše alkoholu, v tvárach hudobníkov sa zračí vyčerpanie, no ani náznak smútku. Kapela tu má niekoľko svojich blízkych, s ktorými si vymieňa zvukomalebné slová v rodnej holandčine, čaká ju polhodinová cesta na hotel, dvojhodinový spánok a let domov. Anneke sa usmieva presne tak isto, ako počas koncertu a presne tak isto, ako kedykoľvek, keď som ju videl. Na a po pražskom koncerte pár dní po jej 31. narodeninách, či na budapeštianskom koncerte v treťom mesiaci tehotenstva. Čokoľvek, čo sa týka posledných dvanástich rokov, akoby som chcel kapele vsugerovať iba ja. Je to zvláštny pocit, no zároveň príjemné zistenie, že pohoda a ľahkosť sa z týchto ľudí iba tak ľahko nevytratí. Či už to budú budúci THE GATHERING s novým človekom za mikrofónom, alebo striedma a bezkariérová AGUA DE ANNIQUE, tvoriaca pre potešenie.

Foto: Dalas