Pondělí
20.11.2017
Noční verze
 id
 heslo

GAMMA RAY
Heading For Tommorow (1989)
Heaven Can Wait (EP) (1990)
Who Do You Thing You Are? (EP) (1990)
Sigh No More (1991)
Heading For The East (VHS) (1991)
Insanity And Genius (1993)
Future Madhouse (EP) (1993)
Lust For Life (VHS) (1994)
Land Of The Free (1995)
Rebellion In Dreamland (EP) (1995)
Silent Miracles (EP) (1995)
Alive95 (1996)
Somewhere Out In Space (1997)
The Karaoke Album (1997)
Valley Of The Kings (EP) (1997)
Powerplant (1999)
Blast From The Past (Best of) (2000)
No World Order! (2001)
Skeletons In The Closet (2003)
Majestic (2005)
Land Of The Free II (2007)
To The Metal (2010)
Skeletons & Majesties (EP) (2011)
Master Of Confusion (EP) (2013)
Empire Of The Undead (2014)

HELLOWEEN
Helloween (EP) (1985)
Walls Of Jericho (1986)
Keeper Of The Seven Keys Pt.I (1987)
Keeper Of The Seven Keys Pt.II (1988)
Live In The U.K. (1989)
Pink Bubbles Go Ape (1991)
The Best, The Rest, The Rare (Best Of) (1991)
Chameleon (1993)
Master Of The Rings (1994)
The Time Of The Oath (1996)
High Live (1996)
Better Than Raw (1998)
Metal Jukebox (1999)
The Dark Ride (2000)
Treasure Chest (Best Of) (2002)
Rabbit Don´t Come Easy (2003)
Keeper Of The Seven Keys - The Legacy (2005)
Gambling With The Devil (2007)
Unarmed: Best Of 25th Anniversary (2010)
7 Sinners (2010)
Straight Out Of Hell (2013)
My God-Given Right (2015)

KREATOR
Endless Pain (1985)
Pleasure To Kill (1986)
Flag Of Hate (EP) (1986)
Terrible Certainty (1987)
Out Of The Dark... Into The Light (EP) (1988)
Extreme Aggression (1989)
Coma Of Souls (1990)
Renewal (1992)
Cause For Conflict (1995)
Scenarios Of Violence (Best Of) (1996)
Outcast (1997)
Chosen Few (EP) (1999)
Endorama (1999)
Voices Of Transgression (Best Of) (1999)
Past Life Trauma (Best Of) (2000)
Violent Revolution (2001)
Live Kreation: Revisioned Glory (Live, CD+DVD) (2003)
Enemy Of God (2005)
At The Pulse Of Kapitulation - Live In East Berlin 1990 (DVD) (2008)
Hordes Of Chaos (2009)
Phantom Antichrist (2012)
Dying Alive (Live) (2013)
Gods Of Violence (2017)

THE GATHERING
An Imaginary Symphony (demo) (1990)
Moonlight Archer (demo) (1991)
Always (1992)
Almost A Dance (1993)
Mandylion (1995)
Nighttime Birds (1997)
How To Measure A Planet? (1998)
Superheat (live) (1999)
if_then_else (2000)
Downfall: The Early Years (2001)
Black Light District (MCD) (2002)
In Motion (DVD) (2002)
Souvenirs (2003)
Sleepy Buildings (live) (2004)
The Musical History Tour (2005)
Accessories - Rarities & B-sides (2005)
A Sound Relief (DVD) (2005)
Home (2006)
A Noise Severe (2007)
The West Pole (2009)
City From Above (EP) (2009)
Disclosure (2012)
Afterwords (2013)

MASTERS OF ROCK 2006 - Vizovice, areál likérky Rudolf Jelínek, 13. - 16. júla 2006

Piatok 14. 7. 2006

MASTERS OF ROCKMasters Of Rock navštívilo tento rok takmer 30 tisíc ľudí. Mamutí festival sa pritom už štvrtý raz tiesnil v nedôstojných podmienkach areálu likérky Rudolfa Jelínka. Byť obyvateľom Vizovíc, tak som naozaj alergický na čiernu farbu a tvrdú rockovú hudbu. Tie tri dni v roku musia byť pre bežných (samozrejme s výnimkou majiteľov reštauračných zariadení) občanov tohto malebného moravského mestečka utrpením. Krásny zámocký park bol tentokrát dokonca preventívne uzavretý. Podľa slov miestneho záhradníka ho „havrani“ minulý rok tak zasrali, že sa z toho spamätával niekoľko týždňov. Stanovalo sa medzi barákmi v meste, na zelených lúkach v okolí likérky, v tmavom lese nad areálom festivalu, v prachu pri železničnej trati vedúcej doslova pár metrov pri pódiu – človek si tak pripadal ako v americkom filme Brewsterove milióny, kde koľajnice pretínali bejzbalové ihrisko hlavných hrdinov. Kto vie, ako sa cítili nemeckí návštevníci na čele s Frankom Albrechtom, redaktorom prestížneho magazínu Rock Hard. Možno to brali ako dobrodružný návrat k prírode a k pravej podstate metalových festivalov, pri ktorých sa na kultúru ubytovania veľmi nehľadí. A možno nie. Tak či onak, priatelia, Masters Of Rock treba vyhnať na letisko či do iného veľkého priestoru, kde môže normálne dýchať a fungovať tridsať tisíc ľudí. Zaujímavé je, že kým za bránami festivalu vládol divoký stredovek, vo vnútri naopak tvrdý kapitalizmus. Aj s takými pikoškami ako press kartička bez šnúrky, ktorú si novinári mohli spolu s ostatnými divákmi kúpiť za 80 Kč, alebo brožúrka k festivalu z väčšej časti tvorená reklamou. Tá stála 20 Kč a okrem tradične „hodnotného“ príhovoru šéfredaktora Sparku ste si v nej mohli napríklad prečítať, že KREATOR hrajú „trash“ metal.

MASTERS OF ROCKČo však tento rok potešilo, bola väčšinou výborne nazvučená a miestami viac ako kvalitne vybraná hudba. Tá dala v priebehu štyroch dní zabudnúť na všetky nedostatky okolo organizačne nedotiahnutého festivalu. Štyroch preto, že prví nedočkavci si mohli prísť na svoje už vo štvrtok v priebehu zahrievacieho večera, ktorého lídrami boli ARAKAIN a SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY. Keď sme v piatok dopoludnia dorazili na miesto činu, bolo jasné, že tých nedočkavcov bolo viac ako dosť – festivalový areál a jeho okolie boli doslova posiate metalovými hlavami. Z prvých kapiel mi k doháňaniu spánkového deficitu vyhrávali WAVE a FLOOD. Neprinútili ma vstať a zbehnúť do areálu, čo bolo v prípade FLOOD tak trochu sklamanie – z CD sa mi ich muzika celkom páči. Brazílci COBALTO už boli trochu iná káva. Ale naozaj iba trochu. Štvrťhodinka v ich spoločnosti stačila, celkový dojem z energicky zahratej, ale v podstate priemernej muziky nezachránil ani trochu nakrivo zahratý cover „Slave New World“ od SEPULTURY. Nemci HARMFUL, domáci WOHNOUT a prevarené slovenské HORKÝŽE SLÍŽE lákali skôr k prehliadke areálu než k intenzívnejšiemu vnímaniu ich hudby. Na tomto mieste sa chcem poďakovať nemenovanému mobilnému operátorovi za vytvorenie stánku, v ktorom som našiel čistý ostrov s občerstvením a dobrou kávou v mori špiny, piva a festivalového evergreenu - cigánskej pečienky.

Bubeník Dennis Poschwatta a basgitarista Stefan Ude (čiže rytmická sekcia slávnych, no nateraz žiaľ rozpadnutých GUANO APES) by si mohli do konca života užívať zarobené milióny a sedieť doma na zadku. Oni však očividne radšej drhnú kvalitnú modernú muziku s kapelou TAMOTO (ktorú založil Dennis spolu so spevákom Markusom Gumballom) na pódiách po celej Európe. Radosť z hrania je v ich prípade priam hmatateľná a robí z hudby, ktorá celkom logicky pripomína GUANO APES, no je agresívnejšia, tvrdšia, bez zjemňujúceho ženského elementu v podobe Sandry Nasic, nesmierne hodnotný zážitok. V ich podaní mám dokonca rád aj skladbu od odpudzujúcich FRANKIE GOES TO HOLLYWOOD. Dennis strieda spev, gitaru, občas sadne za bicie, aby na nich vystrájal ako divý. Mladí muzikanti – bubeník, gitarista a vynikajúci spevák si hranie so svojimi slávnymi kolegami očividne užívajú. V prípade TAMOTO naozaj funguje kvalitná pódiová chémia.

MASTERS OF ROCKKREATOR nemohli vo svojej súčasnej forme sklamať. Rozhodne nie tých, ktorí majú radi ich staro-novú tvár thrashových zabijakov. Mille svoj imidž vrahúňa miestami riadne preháňa, pôsobí dosť kŕčovito – v priebehu vizovického setu sa imaginárne podrezal snáď dvadsaťkrát, neustále nám nadával a tliachal o agresivite a chuti zabíjať. Ku skladbám ako „Enemy Of God“, „Impossible Brutality“, „Pleasure To Kill“ či „Extreme Agression“ zrejme ideálny moderátorský výkon. Nechýbali hitovky typu „People Of The Lie“ a „Phobia“, na záver obligátna „Flag Of Hate“. Super zvuk, perfektné muzikantské výkon, stopercentné nasadenie. Kým Mille Petrozza musí spĺňať predstavy svojich fanúšikov o thrash metalovom hrdinovi z osemdesiatych rokov a hrať svoju rolu zlostného frontmana, holandskí sympaťáci THE GATHERING sú sami sebou (nech to vyznie akokoľvek prefláknuto), nemusia sa báť žiadneho zaškatuľkovania. Preto pôsobia uvoľnene a prirodzene. A preto boli pre mňa najlepšou kapelou celého tohtoročného Masters Of Rock. Za mnohé môže aj decentné prispôsobenie playlistu atmosfére festivalu a muzike okolovystupujúcich kapiel. Jednoducho a jasne, THE GATHERING hrali vo Vizoviciach metal. Ešte aj nové skladby ako „Shortest Day“ či „Alone“ zneli riadne tvrdo. Hypnotizujúci trip rock bol kulisou, nie prvým plánom. A áno, Anneke bola fantastická. Dokonalý spev, očarujúce pohyby, podmanivý úsmev, mimika krásneho skromného dievčaťa, ktoré je úprimne šokované z búrlivej odozvy viac ako desaťtisícového publika – toto všetko vo mne vybuchlo pri prvých tónoch čarovnej „Liberty Bell“ a priamo v kotli pod pódiom mi tiekli po lícach slzy ako malému chlapcovi. Záver v podobe dvojice „On Most Surfaces“ a „Strange Machines“ potom už iba potvrdil, že nič lepšie na tomto festivale neuvidím.

MASTERS OF ROCKHeadlinermi piatkového večera boli WHITESNAKE, čomu nasvedčovalo aj množstvo ľudí, ktoré sa zhrčilo okolo pódia, len čo kapela odpálila prvú vec s názvom „Burn“. Počas ich vystúpenia sme sa chtiac alebo nechtiac vrátili do osemdesiatych rokov a nostalgicky zaspomínali na najväčšie hity ako „Here I Go Again“, Is This Love“, „Fool For Your Loving“, alebo „Crying In The Rain“. Okrem nostalgie sme boli svedkami prvotriednej hardrockovej školy, ktorú viedol David Coverdale. Aj vo veku päťdesiatpäť rokov je to ešte stále pán spevák, ktorý dokáže obhájiť status legendy a priviesť publikum do varu. Únava a potreba šetriť si hlasivky sa však predsa len ohlásili. Pre takéto prípady má David po ruke schopných hudobníkov, ktorí na fanúšikov sypali jedno sólo za druhým. Koncert tým stratil spád a občas sa nepríjemne vliekol. To je asi jediná výčitka inak výborného vystúpenia. WHITESNAKE mali v ten večer, myslím si, právom najväčšie obecenstvo. Koncert sa jednoznačne páčil, čo dokazovali spokojné výrazy na tvárach ľudí. Piatkový festivalový deň ukončovali MASTERPLAN. Bola to jedna z posledných troch možností vidieť kapelu ešte v pôvodnej zostave s Jornom Landem. Ako je známe, spevák prednedávnom oznámil svoj odchod zo skupiny s tým, že sa zúčastní ešte dohodnutých vystúpení. Takéto koncerty vždy vzbudzujú obavy, ako v konečnom dôsledku vyznejú. Predpokladaný scenár spievania z povinnosti a odfláknutého výkonu sa našťastie nenaplnil. MASTERPLAN ukázali svoju profesionálnu tvár a ani sa nemuseli premáhať. Veľa robí asi aj fakt, že kapela sa s Jornom priateľsky dohodla na jeho odchode, a tak na nejaké vybavovanie si účtov na pódiu nebol žiaden dôvod. Aj na samotnom Rolandovi Grapowovi bolo vidieť, že si koncert vychutnáva plnými dúškami. Fanúšikovia sa dočkali prierezu oboch albumov s dôrazom na debut, z ktorého odzneli skladby ako napr. „Enlighten Me“, „Kind Hearted Light,“, či „When Love Come Close“. Zároveň došlo k zaujímavej konfrontácii veľkého vzoru a jeho nasledovníka, keďže Jorn Lande je často prirovnávaný práve k Davidovi Coverdalovi. Záver nech si už urobí každý sám. Nič to však nemení na veci, že MASTERPLAN odohrali skvelý koncert a nám môže byť len ľúto, že sa cesty „dreamteamu“ rozchádzajú.

Sobota 15. 7. 2006

Celkom by ma zaujímalo, podľa čoho vyberajú organizátori domáce kapely, ktoré vypĺňajú nie príliš atraktívny hrací čas v priebehu dopoludňajších a skorých popoludňajších hodín. Prečo sa rozhodli po roku znovu pozvať spolky ako JAKSI TAKSI, NVÚ, DOCTOR PP, TLESKAČ alebo WOHNOUT? To mali taký obrovský úspech? Pritiahnu také množstvo fanúšikov? Nie sú v Česku iné, zaujímavejšie kapely? Takéto dramaturgické chyby naozaj zamrzia. DARK GAMBALLE boli samozrejme svetlou výnimkou v tejto spleti jednoduchej rockovej zábavy obyvateľstva. Tradične skvelý set zakončený metallikovskou „Sad But True“ ma potešil a zároveň dal zabudnúť na zmeškané vystúpenie večných nemeckých nádejí KJU.

TMASTERS OF ROCKretí festivalový deň pre mňa začal vystúpením výnimočného bubeníka Mikea Terranu. Jeho koncert bol do programu dosadený po tom, ako kanadskí ANNIHILATOR a ILLDISPOSED odriekli svoju účasť na festivale. Takýto set na hranici kliniky na bicie a regulárneho koncertu by sa možno viac hodil do komornejšieho prostredia klubu, ale Mike ako rodený showman si s prehľadom poradil s niekoľko tisícovým davom. Vidieť Mikea naživo je jedinečný zážitok, ktorí si pochvaľovali všetci zúčastnení. Pri nejednom bubeníckom sóle pri nasledujúcich koncertoch padla hláška: „.... ale na Mikea Terranu nemá...“. Mike neskôr tento koncert označil za najlepší vo svojej kariére, pretože ako bubeník nikdy pred tým nič podobné nezažil. Väčšinou vedie kliniky hry na bicie, ktoré sa konajú v menších uzavretých priestoroch alebo na hudobných veľtrhoch, a tak koncert na voľnom priestranstve, kde svieti slnko bol preňho nielen príjemnou zmenou a ale aj zážitkom, na ktorý bude určite dlho spomínať, rovnako ako jeho fanúšikovia. O veľmi príjemné prekvapenie sa postarali fínski CHARON, ktorí by spokojne mohli vystupovať pod heslom: „Zabudnite na SENTENCED, je tu CHARON!“ Naozaj veľmi evokovali svojich slávnejších krajanov, avšak bez toho, aby sa hrali iba na ich lacné kopírky. Veľmi sympatické vystupovanie so skvele odsýpajúcimi skladbami plnými jedinečnej fínskej poetiky predstavovalo (aspoň pre mňa) jeden z prvých vrcholov dňa. To už sa, žiaľ, nedá povedať o nasledujúcich LEAVES’ EYES. Nech pôsobila Liv Kristine a Alex Krull neviemako sympatickým dojmom, ich romantickému podaniu nemastného-neslaného poprocku doplneného o model „kráska a zviera“ to nijako nepomohlo. To potom radšej originál THEATRE OF TRAGEDY a ATROCITY. Rovnako ma neuchvátil ani heavy rock v podaní švédskych slečien vystupujúcich pod názvom CRUCIFIED BARBARA. Ani cover z dielne KISS „Shout It Loud“ nepriniesol očakávaný efekt, a tak som sa rozhodla radšej načerpať sily pred „ťažkým“ večerom.

Áno, CRUCIFIED BARBARA boli jedným z najnemilejších prekvapení festivalového víkendu. Niektoré z tých dievčat možno celkom dobre vyzerajú, hrať a spievať však nevie ani jedna. Mediálny rozruch okolo nich je pre mňa po ich vizovickom sete veľkou záhadou. Takéto ukrutné 80´s retro som naozaj nečakal. Viacero nečakaných záležitostí poznačilo aj koncert mojich švédskych miláčikov EVERGREY. Z nového albumu zahrali prekvapujúco iba dva kúsky („Monday Morning Apocalypse“ a „Obedience“). Celý set tak bol postavený na skladbách, ktoré kapela už nejaký ten rok hráva po celom svete – vrcholmi večera sa stali „Recreation Day“, „A Touch Of Blessing“ a záverečná „The Masterplan“. Nečakaná a potešujúca bola aj veľká odozva zo strany fanúšikov – že EVERGREY svojím perfektným mixom progress a power metalu s temným melancholickým nádychom až takto masovo oslovujú ľudí bolo naozaj príjemné prekvapenie.

MASTERS OF ROCKPo švédskych EVERGREY na nás čakali GAMMA RAY, ktorí si do našich končín chodia už pomaly ako domov. Dav zhromaždený pred pódiom dokonca hravo predčil ten z predchádzajúceho dňa pred WHITESNAKE. A to už je čo povedať! Pravdou je, že Nemci na čele s Kaiom Hansenom sú vždy zárukou skvele odohraného, energického koncertu a inak tomu nebolo ani v tento sobotný večer. GAMMA RAY sa nachádzajú v životnej forme a to, čo robia, ich evidentne baví. Cítiť to z každého odohraného a odspievaného tónu a z každého Kaiovho slova adresovaného publiku. Oproti poslednému turné obmenili setlist. Prednosť dostali osvedčené skladby ako „Rebellion In Dreamland“, Man On A Mission“, či „New World Order“. Z „Majestic“ odzneli len „Fight“ a „Blood Religion“. Záver koncertu sa niesol v znamení kultovej „Heavy Metal Universe“, počas ktorej dostali zabrať hlasivky nejedného fanúšika. Nasledovalo malé upokojenie v podobe clivej „Silence“, aby to znova rozprúdil skvelý hit „Somewhere Out In Space“ a „Send Me A Sign“ ako posledný prídavok. Obvyklé outro a povestný Kaiov skok z podstavca bicích urobili bodku za výborným koncertom, odmeneným nekončiacim potleskom. Ďalšou kapelou, ktorá rada zavíta do našich krajín a teší sa bezhraničnej obľúbenosti, je nepochybne HELLOWEEN. Na rozdiel od Hansenovcov si Weikathovci nerobili takmer žiadne starosti s obmenou playlistu. Intro z trojky „Keepera“ sa plynulo prehuplo do úvodnej skladby „A King Of Thousand Years“. O skutočné rožhavenie publika sa však postaral až hit Eagle Fly Free. Príjemnou zmenou oproti turné bol „Halloween“ namiesto „Keeper Of The Seven Keys“. Nemohla chýbať balada „A Tale That Wasn’t Right“, z novšej éry „Mr. Torture“ či „If I Could Fly“. Už dlho sa vedú medzi tábormi fanúšikov debaty, ktorá z týchto dvoch kapiel je lepšia. Tento duel len potvrdil to, čo tušil už asi každý. GAMMA RAY majú pekných pár rôčkov pred HELLOWEEN náskok a ten je evidentný najmä pri živom hraní. Asi málokto sa však zaťažoval podobnými úvahami, keď zaznela strhujúca „Power“ a na úplný záver „Dr. Stein“. Avizovaná session HELLOWEEN & GAMMA RAY sa premenila na skutočne unikátny zážitok. Všetci sme predpokladali, že sa „len“ zopakuje Wacken 2004, kedy sa k HELLOWEEN pridal Kai Hansen. Vo Vizoviciach sa však pridala celá GAMMA RAY (teda okrem Daniela Zimmermana), aby spoločne s HELLOWEEN odohrali dva nesmrteľné hity „I Want Out a „Future World“. Na to slová nestačia, pretože tu sa písala história... Pár minút pred jednou odpálili svoj koncert vynikajúci RAGE, avšak v tom čase som už naozaj nedokázala odolávať zime. Po „Speak Of The Dead“ a „No Fear“ som počas „Down“ areál opustila.

Nedeľa, 16. 7. 2006

Znovuoživení METAL CHURCH Kurdta Vanderhoofa s novým spevákom Ronnym Munroeom sa ukázali byť kapelou priam stvorenou na hranie na festivaloch. Publikum si omotali okolo prsta hneď prvou skladbou a pozornosť si udržali až do konca svojho energiou nabitého setu. Heavy metal amerického strihu s mohutnými power riffmi bolo presne to, čo sa výborne hodilo na nedeľné popoludnie. Poľskí RIVERSIDE sa postarali o dokonalý útlm publika a v druhej polovici koncert aj o jeho značný odliv. Na ich progres AOR (či čo to bolo) by spokojne stačil klub s kapacitou dvesto ľudí. Pódium na open air festivale robilo aj samotným hudobníkom riadne problémy. Aj keď tu išlo štýlovú zmenu, tento pokus nemožno označiť za zvlášť vydarený.

V prípade RIVERSIDE sa musím organizátorov zastať. Bol to vydarený dramaturgický ťah, kiežby takých bolo viac aj v prípade domácej scény. Myslím, že nielen pre mňa bolo veľkým zážitkom sledovať týchto výnimočných poľských muzikantov v praxi. Ťažko zaraditeľná inštrumentálne vyzretá muzika s presahmi z progresívneho rocku až do škandinávskych „opethovských“ vôd ma veľmi bavila!

Fínski KORPIKLAANI boli už iná káva. Veselá tlupa akoby sa práve vynorila z fínskych lesov aj so svojimi nástrojmi, medzi ktorými okrem tých klasických nechýbali husle či akordeón a spustila svoj veselý, nekomplikovaný humppa metal s miestnymi folklórnymi vplyvmi. Viem si predstaviť, že zarytý intelektuál by nad nimi len mávol rukou a utekal by kade ľahšie, zábava na festivale však vďaka nim nabrala tie správne grády a takmer nikoho nenechala chladným. Skvelá voľba!

To, čo je pre slovenský Topvar Rock Fest KABÁT, tým sú pre vizovický festival TŘI SESTRY. Ukážkový príklad toho, že pozývať niekoľko rokov po sebe tú istú kapelu nie je až taký dobrý nápad. Sestry sklamali. Lou Fanánek Hagen už aj vizuálne zodpovedá príslušníkovi českej „smotánky“ – havajská košeľa, hrubé strieborné reťaze okolo krku. To by však bol najmenší problém, napokon, je to jeho vec. Horší bol neprofesionálny prístup celej kapely, ktorá svoj koncert na Masters Of Rock totálne odflákla. Najmä Bubenec si počuteľne nevybral svoj deň. Zle zahrané tisíckrát počuté skladby – jedným slovom nuda.

MASTERS OF ROCKÚlohy prvého headlinera nedeľného večera sa zhostili nemeckí EDGUY. Za dva roky, počas ktorých som kapelu nevidela, sa značne zmenila. Vidno, že chlapci dospeli, hoci v žiadnom prípade nezvážneli, čo dokazovali neustále fóriky Tobiasa Sammeta pri uvádzaní jednotlivých skladieb. Najciteľnejšiu zmenu cítiť v hudbe, ktorá dáva čoraz viac priestor aj iným vplyvom nielen speed metalu stále dokola. Kombinácia silných, pôsobivých skladieb s dôrazom na nový materiál „Rocket Ride“ a Tobiho nepretržitá komunikácia s publikom bolo to, čo na ľudí účinkovalo najviac. Ovácie medzi skladbami nemali konca kraja a Tobimu neostávalo nič iné, len neustále opakovať, aké sme skvelé publikum.. Niet sa čo čudovať, keď kapela hrala v piatok na dvojtisícovom Bloodstock festivale v Anglicku a vo Vizovicach im ležalo pri nohách viac dvadsaťtisícové obecenstvo. To už s človekom zamáva a hudobníkov to motivuje ešte k lepším výkonom. EDGUY si tento koncert natáčali kvôli svojmu pripravovanému DVD a už teraz tuším, že tento materiál asi v strižni neskončí. A ktorými skladbami nás EDGUY dostali dovaru? „Kids Of The Century“, „Sacrifice“, „Babylon“, „Lavatory Love Machine“, „Tears Of a Mandrake“, „Fucking With Fire“, „Superheroes“, „Save Me“, „Mysteria“, „Vain Glory Opera“, „Avantasia“, „King Of Fools“.

Štyri veľké drevené kreslá na pódiu – jasné, čaká nás fínsky cello metal. Neviem, ako na tom boli ostatní návštevníci, ale ja som sa nudil ako pes. APOCALYPTICA je fajn kapela zložená zo sympatických umelcov, ale piaty krát už na nich nepôjdem ani náhodou. Nepomohla ani nová vec „Repressed“, ani Marta Jandová, ktorá kvôli jednej jedinej skladbe prišla na festival, za mikrofónom. Možno za to mohla únava, možno zima, ktorá sa v ten nedeľný večer dovalila náhle a nečakane – v každom prípade, APOCALYPTICA tak otupila moje zmysly, že som nebol zvedavý ani na WITHIN TEMPTATION, čo bola podľa mnohých očitých svedkov veľká chyba. Vraj boli vynikajúci.

Celkové dojmy sú v mojom prípade tak trochu rozpačité. Masters Of Rock sa od prvého ročníka v mnohom zmenil a zlepšil, veľa vecí však zostalo po starom, čo je rozhodne škoda. Hudba a atmosféra na festivale boli super, naopak divoké podmienky za jeho bránami veľmi rýchlo kazili dobrú náladu. K Rudolfovi Jelínkovi ma tak v budúcnosti prilákajú snáď iba SLAYER.

Text: Rudi, Petra
Fotografie: www.incipitum.sk


-red-

Zveřejněno: 21.7.2006



s kapelou THE GATHERING:

s kapelou GAMMA RAY:

s kapelou HELLOWEEN:

s kapelou KREATOR:



Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page