Dobre, rok 2020 určite nebol pre slovenskú scénu taký výrazný a silný ako jeho predchodca. Vtedy sme sa tešili zo štúdiovej práce kapiel a projektov ako IONS, CEREMONY OF SILENCE, LANDLESS, SYMFOBIA, V13AULT a samozrejme ČAD, MORNA, STERCORE, SHAPED IN DREAMS, CASTAWAY alebo STERCORE. Čo však uplynulé mesiace strácali na kvantite, to sa podarilo dohnať na kvalite. Hneď dva albumy slovenských umelcov z roku 2020 totiž spĺňajú aj tie najprísnejšie štandardy európskej a v mnohých ohľadoch aj svetovej úrovne tvrdej gitarovej hudby.

Je pozoruhodné, že pod jedným z nich je podpísaný ten istý gitarový strelec ako pod minuloročnou nahrávkou projektu IONS. Jakub Tirčo dozaista nepatrí k záhaľčivým typom muzikantov. Úprimne, ak by som mal vybrať jednu jedinú vec zo slovenskej scény za minulý rok, bez váhania siahnem po krásnom obale épéčka „Noises & Colours“.


Kým v IONS Tirčovi výrazne sekunduje slovenská djentová spevácka jednotka Shorty a robí tak z celého materiálu tak trochu TESSERACT spod Tatier, Jakubove sólové nahrávky majú v sebe čaro tých pamätných večerov v bratislavskom Randale, keď sme mohli obdivovať mená ako ANIMALS AS LEADERS alebo INTERVALS, POLYPHIA, Nick Johnston či dvojicu Plini a Jakub Zytecki. Jednoducho energiu a umenie tých zvláštnych introvertných sympaťákov, ktorí strávili detstvo a mladosť s gitarou v detskej izbe - koncerty také odlišné od obligátnych silných póz, pompy a pátosu metalových kapiel.

Tirčo má zo všetkých spomínaných silných značiek najbližšie k austrálskemu zázraku menom Plini, aj keď ten má vo svojom hudobnom výraze oveľa viac jazzových kľučiek a rytmických zlomov. Slovák žijúci v Prahe je priamočiarejší, aranžérsky úspornejší a hoci je Pliniho novinka „Impulse Voices“ jeden z najvýraznejších materiálov minulého roka, ak mám chuť na inštrumentálne žánrovky tohto typu, vyhráva u mňa jednoznačne „Noises & Colours“.

Sám Jakub priznáva, že sa pri tvorbe svojej novinky nesnažil byť „heavy“ ani progresívny, pracoval s jednoduchými melódiami a obľúbenou metódou repetetívnosti, ktorú považuje do istej miery za terapeutickú.
Určite nie je náhoda, že veľmi podobne to robia aj dánski machri VOLA, ktorých bubeník je zvečnený aj v prvej skladbe tohto albumu. Tirčo sa tým pridáva k sympatickému trendu slovenských muzikantov, ktorí spolupracujú s producentmi, hudobníkmi, štúdiami, masteringovými a mixážnymi profíkmi z celého sveta. Domácej scéne takéto niečo veľmi prospieva.


Teším sa, že sa mi aj touto nahrávkou potvrdzuje teória o tom, že súčasné „retro“ medzi progresívnymi hudobníkmi už dávno nie sú sedemdesiate roky a že práve seriál Stranger Things je so svojím kultovým soundtrackom v mnohom zodpovedný za 80’s mániu nielen v rockovej či metalovej hudbe. Tie jemné synťáčikové vlnky majú na Tirčovom albume veľké čaro. Mimochodom, jemnosť, striedmosť a vkusný minimalizmus - to sú všetko znaky zrelej tvorivej osobnosti, zvlášť pri gitaristovi takýchto kvalít.

Často musím v tejto súvislosti myslieť na skutočnosť, že Jakubovou domovskou kapelou sú HEĽENINE OČI; čo je... ako to slušne povedať... dokonale vyladené zábavové hudobné teleso. Kapela, ktorá dokáže na gram presne vyvážiť vplyvy stálic typu HORKÍŽE SLÍŽE či POLEMIC - takým spôsobom, aby dobre bolo a páľenka na letných festivaloch chutila a ľudia pod pódiom radosť mali, skákali a jašili sa. Jednoducho, musíte pri nich uznať, že to robia dobre. Presne viete, prečo majú úspech, oceňujete ich inštrumentálne kvality, zohratosť a zmysel pre šoumenstvo. A zároveň máte z celej tej vypočítavosti a vtieravosti naliehavý pocit úzkosti a chuť zvracať silným prúdom. Je Tirčova sólová tvorba ovplyvnená jeho domovskou kapelou, alebo je naopak taká dobrá, lebo je absolútnym únikom zo sveta jednoduchej zábavy obyvateľstva?