Renesancia thrash metalu na Slovensku beží na plné obrátky a dá sa povedať, že táto scéna naberá na potešiteľnom svojráze zvlášť u skupín, ktoré sa vzdali kozmopolitnej angličtiny a dali sa na spievanie v rodnej reči. Mám sklon byť k slovenčine v metale skeptický, ale niekedy sa zadarí. Medzi „mláťačkami“ napríklad bratislavským MAJSTER KAT, a aktuálne aj ich kolegom CATASTROFY. (Na druhej strane podzemná nárezová zloba RADIATION naberá na autentickosti práve vďaka angličtine, veci totiž fungujú rôzne.)
Desať rokov existujúcu družinu som vážnejšie zaregistroval až v jej „slovenských“ časoch, keď vydala EP „Tento štát sa musí zničiť!“, ktoré prinášalo zaujímavý, nabrúsený a chytľavý thrash s hutným, ale dosť chaotickým zvukom. Potom som ich videl na košickom Roxor Thrash Feste, kde sa ukázali v naozaj pozitívnom svetle – dobrá hudba, naživo poriadna zábava, spev síce miestami vyznel trochu punkovo, prípadne „toto je skôr pre HORKÝŽE SLÍŽE“, ale fajn, pre ľudí, ktorým chýba tvrdá hudba so slovenským spevom určite tip.
Už skôr ostrieľanej ako nádejnej bande hodil vydavateľské lano Petr zo Support Underground, a tak tu po albume „...Memento“ máme ďalší veľmi vydarený veľmi slovenský metalový strieborný kotúč, tentokrát v digipackovom balení. Desať skladieb, necelá polhodinka výborného variabilného a prepracovaného nárezu.
Odhadujem, že tak, ako si MAJSTER KAT nedali názov podľa klasického slovenského filmu, nenesie ani „Zbojnícky tanec“ odkaz na dielo slovenského odborníka na zaobchádzanie so zamestnancami kníhkupectiev Ľ. Ondrejova. CATASTROFY sa ako slovenskou spoločnosťou a politikou dosť rozhnevaní mladí muži s obľubou štylizujú do úloh zbojníkov ako bojovníkov proti systému. Z historického hľadiska je toto videnie zbojníckeho fenoménu značne romantizujúce a nadsadené, ale v domácej tradícii zakorenené a nakoniec, u tohto kvinteta to nie je o nejakej smrteľnej vážnosti, metaloví zbojníci ako vyvrheli spoločnosti, prečo nie.
Po hudobnej stránke je „Zbojnícky tanec“ veľkým prekvapením, vyžiadal si veľa vypočutí, ale nakoniec „narástol“ ako sa patrí. V prvom rade zvuk je veľmi profesionálny, čitateľný, vyvážený, gitary, basa, bicie, to všetko hrá výrazne, jednotlivé nástroje rozoznávate a pritom kompaktne držia spolu, pri všetkej čistote je zvuk zároveň veľmi plný, textom rozumiete bez väčších problémov a toto všetko je pri v podstate „pesničkovosti“ albumu veľkým plusom.
Album odštartuje intro, ktoré Slovenský rozhlas môže bez väčších dilem hrať v relácii Z klenotnice ľudovej hudby, a po ňom nasleduje vyslovene parádny thrash metal v sanfranciskej tradícii rokov 1985 – 1992. Absolútne nemám pocit, že by tu išlo o nejaké zámerné retro, CATASTROFY skrátka priznávajú inšpiráciu, a tá zvlášť v búrlivých harmóniách, potemnených riffoch a melodike najviac pripomína TESTAMENT okolo „The New Order“ až „Low“ a takisto klasické albumy EXODUS. Tie aj vďaka spevu, na pár miestach sa objaví „zetrovské“ zafarbenie. V prepracovaných, nálady maľujúcich gitarách vyniknú slušné sóla a všetko tvrdí často naozaj výrazná basa.
To, že na albume ide o čistokrvný thrash metal neznamená, že si zbojníci niečo „nenávratne nepožičajú“ aj z iných štýlov. Občas napríklad z nabrúseného, ale melodického punku, inde poodhalia trochu rokenrolových koreňov, v prvom rade však tvoria veľmi chytľavú, na často až dramatické melódie bohatú tvrdú hudbu, ktorá je ale stále nekompromisná, energická a agresívna. V kombinácii s chytľavosťou ide o unikátny zjav, potvrdzujúci, že slovenská „nealternatívna gitarová hudba“ nemusí byť len o ulepenom popíku, prípadne nekomplikovanej rockovo-punkovej srande, dá sa urobiť aj metal, určite vhodný napríklad do bežnej rotácie v nejakom rockovom rádiu. Ale sme na Slovensku, bude to teda len pre návštevníkov koncertov a zberateľov nahrávok.
Texty ako nie nepodstatná súčasť hudby sú odspievané energickým, nasrdeným vokálom, doplneným o úderné zbory. Témy sa zaoberajú hlavne spoločnosťou a postojmi voči nej, s dávkou veselého metalového strašenia, zbojníckych nálad a istého nadhľadu. Trochu zbojníckych historiek, trochu rúbania do „auparkových atráp“, pekne bez servítok, ak sa niekde hodí vulgarizmus, tak tam aj je. Nejaké „sprostonárodné“ momenty (napr. „Ančine cecky“) môže niekto označiť aj za infantilné, ale netreba byť precitlivený. A vyvážené sú napríklad textami typu „Žabomyšie vojny“ alebo „Sedlák“, ktoré situáciu opisujú veľmi presne. Akurát niekoľko solídnych kopancov slovenskému pravopisu – teraz nepíšem o slangových momentoch – v textoch byť nemuselo.
P.S. „Brooklynko, poď si sfúknuť sviečky“! a záver albumu, to je za plný počet, chalani majú svet slovenskej „elity“ zmáknutý a ešte si aj vedia vystreliť sami zo seba.
