Najlepší slovenský album za minulý rok sa síce prikradol potichu a nenápadne, ale o to razantnejšie zabojoval o priazeň milovníkov extrémnej gitarovej hudby. V prípade autora týchto riadkov by sa táto razancia dala prirovnať k nekompromisnému úderu buzogáňa s kovovým hrotom. Áno, dobre čítate, buzogáňa. Krásni mladí ľudia zo Svätého Jura, ktorí si hovoria ČAD, sú takí štýloví a natoľko ctia tradície, že nejaký budzogáň im nemôže stačiť. Ako jediní spolu s Pavlom Dobšinským používajú na roztínanie hláv svojich nepriateľov starodávne buzogáne.
Po úspechu punkových VANDALOV, ktorí si dokázali získať aj srdcia slovenských intelektuálov či v húfnom vianočnom predaji nadšene prijatých decentne fekálnych knižiek pre deti, by bolo celkom pochopiteľné a ospravedlniteľné, keby sa partia okolo slniečka Pištu Wilsona ešte viac a intenzívnejšie zamerala práve na tieto aspekty svojej tvorby. O to viac teší novinka s logom ČAD, ktorá je jasným signálom, že Pišta, Baška a Valér nezanedbávajú ani tú najšpinavšiu a najextrémnejšiu časť svojej rozsiahlej umeleckej činnosti. A o to príjemnejšie sa konštatuje, že novým albumom „Súkromná vojna“ dokázali dôstojne nadviazať na doterajšiu tvorbu a zvlášť kultové hity ako „Mercedes (tvoji ľudia)“, „Človek nie“ a „Piče idú do Polusu“ z predchádzajúceho štúdiového zárezu „Psia krv“.
Aj teraz zrejme zostanú mierne šokovaní a sklamaní tí poslucháči, ktorí pri hudobnej škatuľke „grind“ očakávajú starý známy náter od NAPALM DEATH, alebo sofitistikované drtenie v štýle NASUM alebo GADGET. Slovenské odpovede na podobné medzinárodné otázky vcelku uspokojivo zvládajú OBLITERATE či MIZAR. Svätojurskí ten svoj „rip-core“ režú v dosť podobnom duchu ako ich dlhoroční súputníci ABORTION, lenže v porovnaní s nimi a v porovnaní s ktoroukoľvek prípadnou konkurenciou majú výrazne navrch vďaka svojim výnimočným textom. Slovenčina namiesto nezrozumiteľných pokusov o anglické textovanie, rodný jazyk, ktorý povyšuje album „Súkromná vojna“ zo solídnej mäsiarčiny na nezabudnuteľný poslucháčsky zážitok.
Texty sa až na jednu „vandalovskú“ výnimku s príbehom ďalšej pokrivenej postavičky („Varič pika“) opieranú o dva nosné piliere – krvavo zafarbenú históriu a zaujímavé sociologické postrehy. V prvom prípade autor vskutku nápaditým spôsobom vyvracia tradičný mýtus o Slovákoch ako „holubičom národe“ a stavia ho do úlohy nebojácnych, drsných a často riadne zákerných („Labyrint“) bojovníkov, ktorí sa aj vďaka náklonnosti rodného kraja a prírody („hora nám dá buzogáne, pripevníme hroty na ne“) vždy spoľahlivo ubránia všetkým dobývaniachtivým nepriateľom. Ešte zaujímavejšie a rozhodne temnejšie pôsobia sondy do duše naoko permanentne veselého Pištu Wilsona – kto by bol povedal, že dokáže písať také drsné kúsky ako „Zlý“ či „Konflikty“.
Textárska zručnosť ako nadstavba kvalitne našliapnutej špinavej muziky, v ktorej sa dokonalým spôsobom miesi záľuba jej autorov v tvorbe obskúrnych japonských, brazílskych či škandinávskych punkových, crustových a grindových spolkov – to je „Súkromná vojna“ od svätojurských bohatierov a bohatierky ČAD, to je najlepší slovenský album roku 2009.
