Tak toto je naozaj veľmi príjemné prekvapenie prvej polovice veľmi plodného roku 2021! Dve divoké a z nejakých dôvodov zároveň riadne nasraté dievčatá z Galície, gitara, bicie, silné hlasy a je z toho polhodinka hudby, ktorá vás zrazí na kolená. BALA prichádzajú s tretím albumom, toto je mocný debut na veľkej značke Century Media a kúsok, pri ktorom by ste mali naozaj zbystriť pozornosť. Tu si dali všetci zúčastnení záležať. Skauti z nemeckého vydavateľského kolosu, rovnako tak hudobníčky a všetci kreatívni ľudia zodpovední za túto šťavnatú a modernú produkciu.
Na prvé počutie sa dá skonštatovať, že BALA sú ako MANTAR bez penisov. Verte však, že gule tomu rozhodne nechýbajú. Áno, počúvame tu vlastne nežnejšie variácie na témy „The Modern Art Of Setting Ablaze“ alebo „Ode To The Flame“ a zrejme to bol hlavný podnet pre zodpovedných, keď uvažovali o BALA ako o novej akvizícii. Tento moderný sludge metal, ktorý zhltol a po kúskoch vypľúva všetok ten nasratý punk a grunge, to je poloha, ktorá baví a ktorá perfektne sedí aj dvojici Violeta Mosquera (bicie a spev) a Anxela Baltar (gitary a spev). K MANTAR si ešte možno pridajte belgický zázrak BRUTUS s ich silnou ženskou stránkou umeleckého snaženia a máte veľmi presnú predstavu o tom, čo sa bude diať.
Do súčasného pôsobivého hudobného výrazu pritom dozreli BALA veľmi postupne – veď debut „Human Flesh“ z roku 2015 je v podstate veľmi punkový. Postupné prikladanie ťažkých váh a prepadanie sa do bahenných tónov prišlo s druhou štúdiovkou „Lume“ a vyvrcholilo práve na tohtoročnej albumovej bombe „Maleza“. Pekne si to tu všetko sadlo, každý detail zapadol na svoje miesto – táto španielska obluda vás zhltne na posedenie ako malinu.
Mimochodom, španielčina. Anglický jazyk sa tu mihne vlastne iba v jednej skladbe – v songu s názvom „X“. Je skvelé, že zostalo iba pri tejto jednej pesničke. Efekt je v konečnom dôsledku rovnaký ako v prípade nórskych diabloch KVELERTAK či islandských zasnených machroch SÓLSTAFIR – vôbec vám nevadí, že nerozumiete takmer nič; hudba je univerzálny jazyk a túto nasratosť a naliehavosť dvoch charizmatických dám chápete aj bez toho, aby ste vedeli po španielsky.
BALA tiež sympaticky otvárajú večnú tému zastúpenia žien v tvrdej hudbe. Je samozrejme viac než žiadúce, aby takýchto umeleckých zoskupení bolo čo najviac. Ženy treba podporovať v kreatívnych chúťkach, ich prítomnosť v prostredí, ktoré zo 75% tvoria väčšinou veľmi škaredí chlapi (aj my sme mali v redakcii iba jedného pekného, aj toho sme vyhnali), je vždy veľmi osviežujúca. Zároveň je úplne zrejmé, že na to treba ísť takto inšpiratívne z podzemia. Prirodzene a nenútene a nie úradníckymi odporúčaniami z vyšších miest či šermovaním kvótami na hudobných festivaloch, čo bude zrejme téma blízkej budúcnosti.
Zostáva už len dúfať, že veľké vydavateľstvo a širšia cieľová skupina metalistov po celom svete prinútia dievčatá z BALA cestovať aj mimo zaužívané chodníčky domácich či juhoamerických festivalov. Pozrieť si niečo takéto v klube či na festivale v našich končinách, to by bol veľký zážitok. Veď keď sa započúvate do priamočiarych, na headbanging a mosh ako stvorených pesničiek, musí vám byť úplne jasné, že štúdiová nahrávka je v prípade BALA iba zámienkou na bohapusté koncertné besnenie.
