V roku 2012 sa v katalánskej Barcelone zišlo niekoľko temným náladám naklonených duší a založilo spolok s názvom PERENNIAL ISOLATION. V priebehu deviatich rokov sa im metalový svet podarilo obohatiť – prinajmenšom čo do kvantity – o EP, dva single a štyri dlhohrajúce albumy. To je na bežné metalové pomery slušné tempo tvorivosti a vydávania. (Ak hráte grind core alebo čosi ako black-noise, mohli by ste s takouto diskografiou vyzerať ako flákači, ale to je iný svet.) Aktuálna štvorka „Portraits“ vychádza 26. marca u holandských Non Serviam, stvorili ju V. (bicie), A. (vokály, basgitara), a na gitary hrajú M. a I.. Mená ich iných aktuálnych, prípadne bývalých angažmánov mi nič extra nehovoria, malou zaujímavosťou môže byť, že A., v civile Albert Batlle, má blog Guttural Experience a pôsobí ako kouč v oblasti death- a blackmetalových vokálov. Ako sa vraví, porád lepšia profesia než „influencer“ a aspoň podľa toho, čo predvádza na „Portraits“, niečo naučiť môže.
Album ide do sveta u vydavateľstva otvoreného hlavne black a black/death metalu postavenému na silných melódiách, atmosfére a vášnivej energii. V portfóliu NSR nájdeme nemálo švédskych a nórskych kapiel čerpajúcich z odkazu ťažko prekonateľných 90. rokov, či ešte od tých čias fungujúcich – NEXORUM, KEISER, TRIDENT, ZORNHEYM, GRIEF OF EMERALD a podobne. Prístup majú i spolky z iných končín a títo Katalánci sem takisto zapadnú veľmi dobre. Žánrovo sú PERENNIAL ISOLATION najbližšie asi atmosférickému black metalu, v ktorom sa divoké náklepové pasáže striedajú s voľnými, pocitovo prevažne zádoomčivými úsekmi, občas až na hranici post- nálad. Ľahkosť, vzdušnosť, éterickosť, akýsi únik zo strastí tohto sveta, ktorý vzápätí vybuchne do vášnivo vykričaného zúfalstva a bolesti. Tam, kde sú PI hlavne blackmetalovo zúriaci, budú milovníkovi čierneho kovu asi najbližší, hoci sa dá povedať, že pri všetkej rýchlosti a explozívnosti je v tom celom akoby „málo čiernej“, temnota a desivosť, o ktorú sa tento žáner „predpisovo“ má snažiť, tu vlastne absentuje. Má to búrlivé momenty, to áno, ale báť sa nebudete. (Ostatne ako pri väčšine omnoho „černejších“ kolegov.) Hra s náladami vo voľných atmosférických úsekoch prevažujúcou melanchóliou ladí s textovými témami smútku, zúfalstva, bolesti a utrpenia. PERENNIAL ISOLATION v podstate neotvárajú žiadne brány pekelné, sústreďujú sa na emócie. Ich hudba je skladateľsky v poriadku, jej vyznenie je vlastne príjemné, táto „búrlivá náladovka“ prináša aj zaujímavé kompozičné a zvukové momenty. Slabinou albumu je však neodbytný pocit generickosti, momentov, kedy mi tá či oná pasáž veľmi – až do detailov – pripomínala čosi, čo som už predtým počul u viacerých súčasných žánrovo podobných kapiel, tu nachádzam priveľa. Dobré? Určite v pohode. Svojské? Nie.
