To už bolo strašne dávno, keď na splite DEFEATED SANITY/POPPY SEED GRINDER mňa osobne o dosť viac bavili „českí DYING FETUS“, teda PSG, a Berlínčania DS mi zneli ako „ďalší súdobý nemecký death metal, ktorý nemá čím prekvapiť“. Nakoniec mal, prinajmenšom od albumu „Psalms Of The Moribund“ boli DEFEATED SANITY súčasťou svetového BDM nadpriemeru a s každým ďalším sa posúvali vyššie, pretože sa nikdy neuspokojili s tým, čo urobili na tom predošlom. Hľadanie ciest, ako v rámci žánru zájsť ešte ďalej, je celkom pravdepodobne ich mottom.
Ak pri DEFEATED SANITY hovoríme o brutálnom death metale, ktorý je otvorený hlavne extrémnosti, musíme zároveň hovoriť aj o veľmi technickom podaní tohto žánru. Práve DS sú jednou zo skupín, ktorým sa pri vskutku náročnom technickom prístupe z hudby nevytráca požadovaná brutalita. Hudobnícka a kompozičná filigránskosť ju ani neuhladzuje, naopak ju poslucháč niekedy odhalí pod zdanlivo priamočiarym a patrične neľudsky surovým povrchom. O tom, ako im pri takomto prístupe technika pretrhla hrádzu, svedčí predošlá nahrávka „Disposal Of The Dead // Dharmata“, ktorá je vlastne splitkom DEFEATED SANITY s DEFEATED SANITY. Tí tu polovicu materiálu zasvätili sebe vlastnej komplexnej surovosti extrémneho kovu smrti a na tej druhej rozohrali svoju vzdušnejšiu, duchovnejšiu progresívnu deathmetalovú tvár.
2
