Takto napíšem – ak by v nedeľu ako „predskokani“ hrali nejakí kvalitní domáci umelci s vydarenými novinkami, dajme tomu CEREMONY OF SILENCE či FEEBLE MINDED, vypravil by som sa tak, aby som stihol začiatok, ale stepovať tam od piatej kvôli spolkom, o ktorých by som sa bez tejto akcie možno ani nedozvedel sa mi fakt nechcelo, nie je to moja povinnosť, lebo ak sa bavíme o metalových písačkách, „v týchto horách zlato nie je“. (Toto som už iste použil, ale nič sa odvtedy nezmenilo.) Nič proti gréckym SHADOWMASS, pustil som si to pred koncertom a povedzme že slušný thrash/speed, trošku ako keby odľahčenejšia podobizeň TESTAMENT, ani proti švédskym CARNOSUS, ich severský death s thrashovým korením určite nie je odpad, ale podobných kapiel sú možno stovky. Keď sa to tak vezme, ani som tam nechýbal, klub bol príjemne naplnený už o pol siedmej, kedy sa na vec chystali poľskí veteráni HATE.
Tohto roku majú tridsať, takže je čo oslavovať, prinajmenšom pozíciu na poľskej scéne a dlhoročný rešpekt na svetovej. V súčasnosti tuším HATE tvoria dvaja stáli členovia, zvyšok sú „hostia“, kapela však podala výkon, ako keby v tejto zostave hrala odjakživa, všetko úplne presné, choreografia, image, skrátka „vymaznaná vec“. Subjektívne je podľa mňa jediným problémom tohto iste kvalitného zoskupenia to, že od 90. rokov hrajú „ako niekto“. Začínali ako „poľskí DEICIDE“, potom kedysi pri „Morphosis“ vytasili sukne, painty a boli z nich apoštoli BEHEMOTH. Odvtedy zhruba podobne, teraz znel predovšetkým čiernym kovom strihnutý, miestami dosť atmosférický death metal, riadne dramatický, typicky poľsky burácavý, s veľmi dobrým vokálom a „poslucháčsky ústretovým“ zaobleným zvukom, v ktorom sa trochu stratilo, že novinka „Auric Gates Of Veles“ je v skutočnosti dosť zdrvujúci náklep. Ako sa vyjadril jeden spolubojovník, „je to také, aby sa to páčilo všetkým“. Asi štyristohlavé publikum aplaudovalo dosť na to, aby „oslávenci“ mohli byť spokojní. (Ak nikdy nedostanú nápad „Čo takto symfonický orchester?“, budem veľmi šťastný muž.)
BELPHEGOR zo Soľnohradu v Rakúsoch sú kapelou, ktorej sa časť cieľovej skupiny hádže pri nohách, časť na nej nenechá jednu suchú niť, hovorí o nude, povrchnosti, o „blackmetalových U2“, a my ostatní sa nezáväzne zabavíme. Helmuth, Serpenth a ich nájomní knechti po svete chodia ešte stále s dekoráciami z čias, kedy som ich tu u nás videl naposledy, ale tak človek aspoň vie, čo že sa to na pódiu chystá. Nakoniec, ak ste videli zo dva ich koncerty, viete už, ako to celé bude prebiehať. Proste temné teátro v chladných modrých farbách a dyme, nárezový black/death metal, ktorý možno je predvídateľný a dá sa povedať, že diskografia tu vyzerá ako u takých tých patetických zbrojnoš-pagan metalov typu „už pätnásty album si v lese leštím brnenie“, ale ak ide o uveriteľné spojenie mrazivej blackmetalovej harmónie a hutného deathmetalového výprasku, fakt sa nemusíte hanbiť za to, že BELPHEGOR sú vaši ľudia. Ak chcete peklo a strašenie, máte ho mať so všetkým čo k tomu patrí, táto štvorka je taká extrémmetalová istota. Vpredu besnejú ľudia, ja si spomeniem, ako v roku 1997 malé vydavateľstvo poslalo do redakcie MHcs cédečko „Blutsabbath“ od malej kapely a mám radosť z toho, čo z nej, tu a tam za „dobrodružných“ okolností, vyrástlo. Nie je to spolok, ktorého diskografiu si zrežem kus po kuse za sebou, ale jednotlivo je to vždy slušný zážitok. Aj zatiaľ posledný album „Totenritual“ je dobre urobený kus temnoty s vyváženým pomerom náklepových i pomalších, na atmosfére postavených skladieb, s tým sa po svete iste chodiť dá.
A sme vo veľkom finále. Keď som v roku 1991 niesol domov z požičovne „Human Waste“ a „Effigy Of The Forgotten“, nenapadlo by mi, že síce to potrvá roky, ale nakoniec väčšinu koncertov SUFFOCATION, na ktorých som bol, zažijem na domácej pôde. Už vtedy patrili medzi najvýraznejšie deathmetalové bandy, ale žáner ešte len naberal sily, jeho brutálna odnož sa rodila práve na týchto a podobných nahrávkach a o vtedajšom Československu bol tam kdesi za morom pojem asi taký, že „žijí tam jacísi chlupatí podlidé, kteří jedí trávu a vláda jim dává levnou kořalku, aby je otupila.“ Tak sme si teda počkali. Rok 2007, Brutal Assault, to bolo pre mňa prvýkrát, jediný s Frankom Mullenom, titanom mikrofónu, bez ktorého by sa BDM možno vyvinul trochu inak. Možno nie, každopádne z učebnice napísal veľký kus. Trikrát doma. Zostava bola teraz tá istá ako naposledy – Terrance Hobbs a Charlie Errigo gitary, Derek Boyer basgitara, Eric Morotti bicie a Ricky Myers vokál. Pokiaľ ide o koncert, playlist máte odfotený, samé legendárne kúsky.
Rozpisovať sa o ich sete by už bolo opakovaním sa, je to vždy smrtiaca dokonalosť, nádhera a deathmetalový zážitok o ktorom vieš, že nabudúce si ho dožičíš opäť, toto proste neomrzí. Aj nabudúce budeš chodiť po klube – bolo plno, zároveň nie neschodne – a deliť sa s priateľmi o pocity typu „toto je čistá poézia“. Technický brutálny death metal, ktorý je tu dlhšie než veľké percento jeho fanúšikov. Mám pocit, že ešte pre nás nejaký čas vydrží, je tam sila, potenciál, chuť a talent, ktorý zatiaľ o dno nezaškrabal. Pomaly je už čas aj na nový album a za seba môžem povedať, že s Rickym za mikrofónom sa výsledku fakt nebojím, hĺbky, frázovanie, výraz, všetko na vysokej úrovni. Je taký dobrý ako Frank, pritom sa ním nesnaží byť, hoci keď strihá „Frankovu paprču“, tento dojem by sa na chvíľu objaviť mohol. Obecenstvo v extáze, najväčší kotol za celý koncert. Toto je skupina, za ktorou sa ľuďom neťaží prísť z Česka – deň predtým mohli ísť do Prahy, ale „máme rádi tento klub“ –, Ukrajiny, Maďarska, Poľska. Vášeň pre hudbu, v ktorej je aj veľa priateľstva, jasné, že nabudúce si to dáme opäť.
Fotografie: Laci Schürger
