David Eugene Edwards je tým človekom, ktorého si chcete vypočuť na pravidelnej báze. Bez ohľadu na vaše spirituálne preferencie sa totiž pri jeho hudbe cítite tak, ako sa musí cítiť kresťan, keď sa dodatočne zúčastní omše, ktorú nestihol v nedeľu. Čo na tom, že skvelé texty častokrát nevnímate alebo sú príliš metaforické! Počúvať WOVEN HAND je ako dosiahnuť zmierenie s vyššími silami.
„Refractory Obdurate“ nebol zlý album. Keď však prvé sekundy novinky patria bzučiacej gitare a rýchlemu klusu bicích, aby všetko preťal výkrik „Run! Run brave, run!“, je to ako keď astmatik plným nosom naberie čerstvý horský vzduch. Umiestniť hneď za ňu zhúlenú, v zjavnom poblúznení zloženú „Swaying Reed“ je zasa perfektná dramaturgia, ktorú si náročnejší poslucháč môže užiť rovnako ako skladby samotné.
Edwards urobil za predošlým tak trochu rozpačitejším albumom čiaru. Nielen po zvukovej stránke sa „Star Treatment“ smelo môže porovnávať s „The Laughing Stalk“. Myslím, že z pohľadu celkovej koherentnosti ho aj prevyšuje. Neobsahuje totiž výplne ako bola napríklad „As Wool“ alebo minule „Salome“. Z novodobej „tvrdej“ éry WOVEN HAND je „Star Treatment“ zatiaľ jediný, ktorý si vypočujem bez preskakovania skladieb a s chuťou aj viackrát. A to je suverénne najdlhší.
Potešiteľnou a s otvorenou náručou vítanou „novinkou“ je zanechanie experimentov s efektovým mikrofónom a absolútny návrat k čistote a bezprostrednosti toho klasického. Akoby „Evženovi“ pri triezvom zhodnotení nového materiálu podrástlo sebavedomie a snáď usúdil, že s tak silným arzenálom je skrývanie sa za barikády efektov zbytočné. Užívajme si jeho jedinečný neskreslený hlas, kým ho to opäť nepustí. Prirodzenosť nateraz zvíťazila.
Nedá sa pritom povedať, že by hral na istotu – mantrická exotika „Crook And Flail“ a predovšetkým marihuanová neuchopiteľná ťažoba „Swaying Reed“ zanechávajú tak potrebný dojem skladateľského posunu a hlavne chuti začať znovu experimentovať s obsahom, nie iba s formou.
Keď aj necháme stranou takéto inteleguánsky - akademické reči všetkých, ktorí vyložene chcú ísť hlboko pod povrch, „Star Treatment“ vie byť zaujímavý aj pre prvú signálnu sústavu. Samozrejme, aj tu je bariérou (ne)schopnosť okoloidúceho vžiť sa do rockového étosu. Tá rozhoduje, či dynamické („Come Brave“, „Hired Hand“), podmanivé a sugestívne („Go Ye Light“, „Five By Five“) exempláre tej najlepšej denverskej americany zapôsobia pozitívne.
S potešením zisťujem, že jediná skladba tu nie je nadbytočná a každá časom odhalí, čím si miesto na novinke zaslúžila. Tklivá balada „The Quiver“, v druhej časti meniaca sa na pravú rock´n´rollovú divočinu poháňanú tribalovo cválajúcimi bicími. Nenápadný marš „All The Waves“ so záverečným extatickým gitarovým väzbením, pozitivistická „Golden Blossom“ zasa najviac pripomína oslobodzujúce svitanie po dlhej nočnej more.
„Star Treatment“ je viac než len ďalším albumom WOVEN HAND, a teda lepší, než predošlá nedotiahnutá a nevyvážená nahrávka. Edwardsovi tvrdší, zemitejší prejav v posledných rokoch chutí. Ak nachádza potrebné suroviny, vody mu stačí len málo. Vývar sa zmenil na chutný krém, ktorý zasýti. Predovšetkým skvelým pocitom z hodnotne stráveného času nad touto necelou hodinkou hudby.
