Čo urobíte, keď už na svojom druhom albume dotiahnete svoj hudobný štýl prakticky do dokonalosti? A zároveň sa nevoláte AC/DC alebo MOTÖRHEAD. Samozrejme, že hľadáte cestičky, ktorými by ste objavili nové zvukové teritóriá a zároveň pri týchto výpravách nestratili vlastnú tvár. Sympatickí Nóri to na svojej tretej nahrávke urobili. S veľkým úspechom.
Žiadny John Baizley a jeho práca na obale, ani Kurt Ballou a jeho producentská záštita. Žiadne istoty a tradície. KVELERTAK úplne nanovo, pod vlastnou zástavou, na vlastné tričko. K svojej charakteristickej a zároveň neuchopiteľnej šablóne „Hráme všetko možné od BURZUM až po THIN LIZZY“ veľmi prirodzene a s prehľadom pridali štadiónový rock z osemdesiatych rokov. A znie to úplne výborne!
Úvodná smršť „Dendrofil For Yggdrasil“ si v ničom nezadá napríklad s blackgazeovými DEAFHEAVEN. Rýchly, nekompromisný a zároveň optimisticky melodický nárez otvára dvere do ďalšieho, ešte podstatnejšieho diania. Je fascinujúce, že dve úplne rozdielne kapely majú na svojich nových albumoch v tomto roku skladbu s názvom „1985“. A obe sú skvelé. Londýnski progresívni metalisti HAKEN na albume „Affinity“, aj nórski machri KVELERTAK – v oboch prípadoch k tomu možno prišlo aj náhodou. Atmosféra, aranžmány, zvukové ornamenty, všetko ako keby viselo kdesi vo vzduchu a keď si už zúčastnení zodpovední muzikanti vypočuli výsledok, priznali (možno aj nechcenú) inšpiráciu v osemdesiatych rokoch minulého storočia.
Znie to naozaj epicky. Drsný black`n`roll si preráža v štýle VAN HALEN cestu do veľkých hál a na štadióny. V kontexte kariérneho vývoja KVELERTAK to vlastne ani nie je veľmi prekvapujúce. Kapela, ktorá odohrala veľkú časť turné pred FOO FIGHTERS či MASTODON a na jeseň minulého roku cestovala spolu so SLAYER a ANTHRAX po Európe, si z toho všetkého musela niečo zobrať do svojej životnej filozofie a hudobného výraziva.
Hu lyste dei ut i bann
Mens hu gjekk opp i brann
Synden hennas forsvant
Då skamkjøtet lukta stramt
(„Heksebrann“)
Je sympatické, že celý album je opäť celý bez výnimky po nórsky. Tvrdohlavosť sa tu vypláca. Na viacerých miestach nahrávky sa v tom priamočiarom rock´n´rolle a reminiscenciách na doby dávno minulé priam pýtal čistý, kvalitný spev. Pri všetkej úcte k Erlendovmu energickému frontmanstvu a prvotriednemu škrekotu. KVELERTAK to vyriešili šalamúnsky s hosťujúcimi speváčkami – Lise Frøkedal a Katie Jones naozaj krásne ozvláštnili skladby „Nattesferd“, „Heksebrann“ a „1985“. Aj toto by mohla byť cesta v budúcnosti kapely – nestratiť vlastný ksicht a zároveň sa otvoriť novým, čerstvým vplyvom.
Tri gitary dostávajú v pomalších skladbách viac priestoru, skladby dýchajú, sú pestrejšie, melodickejšie. KVELERTAK si však zároveň dávajú záležať na tom, aby nezmäkli, vedia v pravú chvíľu opäť pritvrdiť a priložiť lopatu čierneho uhlia do rozpálenej pece. A čo je úplne najdôležitejšie, z nahrávky srší radosť hrania, pri ktorej je úplne zrejmé, ako skvele to celé bude znieť naživo, na koncertoch a festivaloch.
Kapelu som videl a zažil v troch zásadných polohách – na vlastnom koncerte, na veľkom festivale, rovnako tak v úlohe predskokana. Tá posledná jej pristala najmenej. Či už to bolo zvukom, obmedzeným priestorom či celkovým prístupom muzikantov, nedalo sa to porovnať s festivalovým hraním a už vôbec nie koncertom pred vlastným publikom, ktoré prišlo výlučne na KVELERTAK. Odporúčam ich vidieť za akýchkoľvek okolností, ale ak sa naskytne príležitosť samostatného koncertu na vlastnom turné, rozhodne neváhajte. Uvidíte najlepší rock´n´roll súčasnosti.
