CYNIC som nikdy ani zďaleka neprežíval tak, ako solídny zástup iných ľudí, často takých, ktorí tú kapelu pochopili a vzali si za svoju už v časoch debutu. Vtedy ich veľa nebolo, CYNIC proste prišli príliš skoro a ortodoxných ich „death/fusion“ možno aj pobúril. Mňa napriek tomu, že hlavný zákon je brutalita, „Focus“ bavil ako dobrý, zaujímavý, originálny a hudobnícky veľmi kvalitný materiál, a mal som pocit, že Paul Masvidal a jeho ľudia sa tým nie najlepším prijatím nechali odradiť predčasne.
CYNIC si nakoniec fanúšikov našli, proste pre nich poslucháči museli dozrieť, dospieť alebo tak akosi. Návrat v roku 2006 priniesol najprv vydarené koncerty - je v tom čosi veľkého, keď z niekoľkých metrov sledujete skupinu, so zhliadnutím ktorej ste už akosi nepočítali. A tam na pódiu vidíte okrem radosti z prijatia „masami“ aj čosi ako pokoru a úprimnosť. Druhý album „Traced In Air“ ukázal, že CYNIC nezamrzli v 90. rokoch a že štýl skupiny tak, ako sa vyvinul, má čo povedať aj v novom tisícročí. Časom sa len bolo treba vyrovnávať s tým, že určite to už nebude death metal, a na nasledujúcich dvoch EP sa začal vytrácať aj metal ako taký.
Nejako ma to netrápilo, na metal mám tisíce iných spolkov, a pokiaľ kapela svoj vývoj stočí k niečomu inému, ale stále príjemnému a kvalitne skomponovanému a zahranému, prečo nie. Možno boli CYNIC už viac progresívnou fúziou všetkého možného, navzájom však ladiaceho, a zrejme im to šlo od srdca viac než nejaká orientácia na starých fanúšikov.
CYNIC, ako som už spomenul, pre mňa nikdy neboli kapelou, na ktorej stál svet. Z tohto pohľadu nechápem, že práve nový album „Kindly Bent To Free Us“, zložený v tej „najcynickejšej“ zostave Masvidal-Reinert-Malone, vzbudzuje až toľko často negatívnych emócií. Stojím mimo týchto búrok v pohári, a tak na novinke počujem v prvom rade príjemnú, ľahkú, atmosférickú, vlastne až náladovú, meditačnú či relaxačnú hudbu. Tá je však technicky i kompozične na mimoriadnej výške, jej tvorcovia sú nakoniec dávno mimo mantinelov bežného (hoci kvalitného) metalového hudobníka.
Tvrdé pasáže tu stále sú, ale „Kindly Bent To Free Us“ na nich nebuduje. Metalu trochu, progresívneho rocku, fusion, jazzu a iných vecí, ktoré počúvam skôr veľmi okrajovo, celá kopa. Ideový koncept je v duchovných, mystických, ezoterických sférach a vietor fúka z východu. Toto je mix, ktorý by ma k počúvaniu nejakej neznámej skupiny nezlákal. Lenže tu sú CYNIC, aj s aktuálnou hudobnou tvárou stále svojskí a jedineční. S tými náladami, „trademarkovými“ riffmi a éterickou basou, ktoré som na nich oceňoval najviac.
Možno to ako CYNIC vyšlo preto, lebo táto značka sa predsa len predáva lepšie než AEON SPOKE alebo PORTAL. Lenže možno aj reunion CYNIC sa stal preto, že ľudia ho chceli ešte viac než Paul a dvaja Seanovia. Ale to je jedno. V správnych chvíľach a vo vhodných dávkach je aj ich novinka fajn.
