Za to, že sa tu objavili veci ako DRILLER, INFERIS či PATHOGEN, môžu Godz Of War Productions z Poľska. Popritom dodali aj reedíciu debutu poľskej legendy PANDEMONIUM. Pretože však album „The Ancient Catatonia“ vyšiel pred 19 rokmi, obmedzím sa na konštatovanie, že kto fandí nikam sa neponáhľajúcemu staroškolskému death/black metalu, tu si ho môže dožičiť skoro hodinu a vráti sa s ňou do čias, keď bol celý ten pošmúrny metal hraný tak nejako z hĺbky čiernej duše.
Miesto toho si predstavíme tri aktuálne poľské nahrávky, ktoré do istej miery spája štýl a hlavne to, že ide o samovydania.
DORMANT ORDEAL – It Rains, It Pours (2013, samovydanie, 42:15)
DORMANT ORDEAL založil v roku 2005 v Krakove bubeník Radek Kowal ako svoj projekt. Najneskôr od tretieho dema „More To Come“ z roku 2009 však ide o regulárnu štvorčlennú kapelu, v ktorej okrem Radka pôsobia Maciej Nieścoruk (gitara, vokál), Kacper Działdowski (basgitara) a Maciej Proficz (vokály).
17. marca tohto roku si na vlastné triko vydali dlhohrajúci debut „It Rains, It Pours“ s dvanástimi skladbami na ploche necelej trištvrte hodiny. Obal, grafické prevedenie či výzor hudobníkov by vás mohol zviesť k tomu, že by ste DORMANT ORDEAL zaradili kdesi medzi post- či atmo- záležitosti. Opak je však pravdou a ak si užívate death metal poľského štýlu, túto štvoricu si dosť pravdepodobne obľúbite.
Album má všetko, čo vydarený a presvedčivý debut potrebuje – kvalitné skladby, dobré aranžmány, zvuk, zaujímavú textovú stránku, tu orientovanú na filozofiu, živly, ľudskú povahu a podobné záležitosti. Typicky poľská je dravosť, búrlivá atmosféra a zmysel pre dramatickosť, ako aj práca s kontrastom disharmonických, „polámaných“ partov a náklepových smrští, v ktorých si priestor disharmónie delia s majestátnymi harmóniami.
Čo do technického podania majú DORMANT ORDEAL blízko k DECAPITATED či ich „rovnejším“ a temnejším kolegom MASACHIST. Pokiaľ ide o harmonickú stránku, väčšinu vokálnych partov, atmosféru a akúsi ponurú majestátnosť, tam už sa vynára vplyv niekoho iného, veľmi konkrétneho a veľmi úspešného. Práve toto je veľkou slabinou súčasnej poľskej deathmetalovej scény. Kapely sa skrátka až príliš učia od BEHEMOTH. A nie to, ako bojovať a preraziť do sveta. Skôr sa priveľmi inšpirujú ich hudbou, atmosférou, niektorí aj imidžom – také zástupy deathmetalových hudobníkov v „sukniach“ a s mejkapom inde nevídate. Presne pre toto hodnotím album ako hudobne i hudobnícky kvalitný, ale čo do originality poslabší.
6,5/10
Metal archives
Facebook
Soundcloud
TÚRIN TURAMBAR – Rzeczpospolita czartowska (2013, samovydanie, 42:35)
Meno hlavného hrdinu Tolkienovej prózy Húrinove deti nosí skupina z poľského Tarnówa už od roku 1992. Za tých dvadsať rokov som na nich narazil raz, prednedávnom, keď pustili do sveta nejaký cover CARCASS, ktorý od originálu znel prinajmenšom inak. „Čertovská republika“ z marca tohto roku je druhým dlhohrajúcim albumom po debute „Corona Regni Satanae“ z roku 2010. A to už v septembri stihol vyjsť aj tretí, „Brud. Smród. Ubóstwo.“ a k nemu EP „Boży plan zniszczenia“.
Takéto chrlenie hrozí pretlakom kreativity takmer umbrtkovského kalibru, alebo si možno kapela vynahradzuje to, že za prvých 18 rokov existencie vydala len dve demá. Je to vlastne jedno, na recenziu prišiel vyššie spomenutý album, tak skúsim zosmoliť pár viet o tom, čo to Ataman Tolowy (basgitara, gitara, vokály), Kniaź Qcor (gitary) a Imć Pan Śmierć tvoria za hudbu.
Metal Archives ignorujte ako už nejeden raz (ešte ho ignorovať budete), nejaký „experimental black metal“ toto teleso hralo možno v minulosti. K čiernemu kovu sa pomimo pár melódií TÚRIN TURAMBAR priblížia leda tak v skladbe „Kobieta z zamkniętymi oczami“, kde pár pasáží dosť pripomína skladbu „Destroyer“ od GORGOROTH (hádam aj ich najlepšiu). Nemá to ani blackmetalový zvuk.
Skôr sa dá povedať, že ide o polámané, skôr technickejšie, tu a tam nervy drásajúce tvrdé psycho, pri ktorom občas máte pocit, že počúvate nejakú disharmonickú modernú metalovú operetu. Klasickejšie podané pasáže mi miestami pripomínajú tvorbu českých technických experimentátorov SCENERY alebo PARASOPHISMA, čo znamená, že východiskovým žánrom je tu skôr dolámaný, de- a rekonštruovaný death metal s viacerými nemetalovými vplyvmi.
Inde sa zase vynára príbuznosť s ďalšou poľskou extrémne metalovou „psychiatriou“ IBLIS. Upútajú kvílivé a väzbiace gitary a zaujímavé basové vyhrávky, ušné bubienky potrápia zlostne, občas nepríčetne revúce a vrieskajúce vokály. Zvyšok je o rôznych, zvukovo často skôr nemalebných pasážach, pripomínajúcich improvizácie či jamovanie. A pretože je rok 2013 a znovuobjavovanie sedemdesiatkového progrocku mrzačí naprieč viacerými metalovými žánrami, bude nám dopriate aj tu. Aby to niekto nebral zbytočne v zlom, tu ma baví viac než tie „jazzy“ a psychedélie, celkovo ale tento materiál ide dosť mimo mňa. Aj keď hudobníci sú to počuteľne zdatní.
5,5/10
IN SILENT - Potępienie (2013, samovydanie, 22:32)
IN SILENT vznikli v roku 1996 v Sandomierzi. V tých časoch im učaroval hlavne doom, prípadne doom/death metal, podobne ako veľkej časti metalovej scény v južnom Poľsku. Odlišovali sa v prvom rade tým, že od začiatku mali texty výhradne v rodnej reči a tej zostali verní dodnes. Pokiaľ ide o hudbu, na rozdiel od pár iných tamojších bánd som až doteraz od IN SILENT nepočul nič, takže nemôžem poslúžiť popisom.
V rokoch 1997 – 2000 vydali tri demonahrávky a štúdiovo sa odmlčali až do roku 2009, kedy im vyšlo štvrté demo s názvom „Pedofiluzzkeru“. Vzhľadom na to, že dve skladby z neho sa ocitli aj na aktuálnom debutovom CD, usudzujem, že už tam sa Marcin „Mal“ Skoczylas (gitary, sprievodné vokály) a Konrad „Buba“ Ozdoba (vokály, gitary) od doom metalu posunuli k výrazne údernejšej hudbe. Aktuálnu zostavu dopĺňajú na novinke Damian „Młynarz“ Maciąg (basgitara, vokály) a Kamil Pięta (bicie).
„Potępienie“ má 22 a pol minúty, sedem skladieb, rozsahom je to skôr EP, ale volajú to album. So siedmimi skladbami hádam aj oprávnene. Obal farebnosťou nehýri, pôsobí temne a zároveň agresívne, prevedením je tak trochu v 90. rokoch. Zvukovo taktiež, znenie je pomerne živelné, hrmotné, ale husté a skôr v hĺbke, celkový zvukový dojem ma baví, žiadna placka, ale hrmenie v priestore.
Hudobne tu ide o klasický death metal 90. rokov, možno aj ich prvej polovice, s nejednou klepačkou, rúhavými harmóniami, vedúcim hlbším revaným vokálom, sprevádzaným duelmi growlu a vyššieho revu. Nielen vďaka rodnej reči to má charakteristický poľský švih. Je tu totiž počuteľný zjavný zmysel pre dramatickosť, rozorvanosť a divokosť. Hudba odsýpa v úderných, šľapavých tempách a stavia na útočných riffoch. Ide v zásade o klasiku, ale nájde sa nejeden zaujímavý moment a celkovo je to na takúto skôr starú školu pozoruhodný tlak a výprask. Vzhľadom na časový rozsah sa ani nedostaví pocit stereotypnosti a celkovo tento ortodoxný temný smrtiaci nárez hodnotím o level vyššie než napríklad comebackový a zároveň debutový album štýlovo podobných INFERNAL DEATH.
6,5/10
