V roku 2009 vydala Jolana Lacková na vlastné náklady útlu knižku, v ktorej opísala otrasné zážitky jedného obyvateľa Košíc v sovietskych lágroch, kam sa dostal v roku 1945 po tom, ako ho spred kostola uniesli príslušníci NKVD. Koncom minulého roka sa na pultoch kníhkupectiev objavilo, aj vďaka sponzorom, sľubované pokračovanie opisujúce peripetie Ladislava Erbana po prepustení „na slobodu“.

Relatívne krátky príbeh opisuje pätnásť rokov zaujímavých osudových zvratov v živote človeka, ktorému po prepustení z gulagu neumožnili vycestovať domov a komunistická mašinéria ho v podstate dotlačila k prijatiu sovietskeho občianstva. Na oplátku mu ale umožnila vyštudovať lekársku fakultu a pracovať na poste pľúcneho lekára. V ZSSR sa nakoniec aj oženil, no nikdy neprestal dúfať, že sa nakoniec raz vráti domov. Jeho návrat nakoniec prišiel rovnako rýchlo, ako rýchly bol jeho nedobrovoľný odchod z vlasti dvadsať rokov dozadu.

Rovnako ako v prípade prvej časti tejto publikácie, jediné čo môžem autorke vyčítať, je istá plochosť príbehu. Rozprávanie sa koncentruje len na osobný život Ladislava Erbana a jeho snahu dostať sa domov. Pritom životné peripetie hlavného hrdinu priam ponúkajú možnosť opísať aj podrobnejšie reálie života vo vtedajšom ZSSR, keďže hrdina tohto rozprávania bol lekár a okrem toho si neskôr zobral za manželku relatívne vysoko postavenú ženu a určite mal možnosť vidieť aj do zákulisia fungovania vtedajšej sovietskej spoločnosti. Aj napriek vyššie opísanému faktu a aj tomu, že Jolana Lacková nie je profesionálna spisovateľka, podarilo sa vyprodukovať knižku ukazujúcu pravú podstatu chorého komunistického režimu.

Nečakajte dielo hodné literárnych cien, ale len obyčajný ľudský príbeh zažitý v neľudských podmienkach od autorky, ktorá si vypočula tento príbeh z úst samotného Ladislava Erbana.