V Taliansku death metal nie je žiadnou neobvyklou zvláštnosťou už zo dvadsať rokov, v starších časoch sa dala nájsť kvalita od klasickejších UNDERTAKERS až po gore extrémy v podaní BOWEL STEW, a ani súčasnosť nie je o tom, že by tam temní a brutálni, ale sofistikovaní HOUR OF PENANCE boli osamelými jazdcami smrti. Je pravda, že sú definíciou jedného štýlu talianskeho hrania, druhý v rámci BDM subžánru reprezentuje pár solídnych, slammingu zaprisahaných akvizícií. Popri nich zdrvujúci ANTROPOFAGUS, veselí, ale takisto brutálne hrajúci CORPSEFUCKING ART, a zástup ďalších, skrátka bella Italia je pre deathmetalistu dosť priateľský biotop.
Na prelome tisícročí patrili k novým nádejným menám ďalšej generácie talianskych uctievačov smrtky aj lombardskí BASTARD SAINTS. Pamätám si ich zo splitka s krajanmi NEFAS. Tí v porovnaní s nimi predstavovali klasickejšiu, pekelnícku školu hrania, možno taliansku odpoveď na IMMOLATION a podobné veličiny. BASTARD SAINTS na to išli tak akosi modernejšie a divokejšie, pamätám si ich z Brutal Assaultu v Přerove, kde sa o show staral hlavne vokalista Andrea, na pódiu taký menej príčetný živel.
Sľubnej, nie celkom tradičnej BDM záležitosti trvalo pätnásť rokov, kým sa po deme, troch splitkách a jednej kompilácii dožila debutového albumu. To už čosi hovorí o výdrži, hudobník musí v svoju tvorbu naozaj veriť, aby si za takýchto okolností nepovedal „ja sa na to môžem...“. Nakoniec sa o album „The Shape Of My Will“ postaralo malé talianske vydavateľstvo The Spew Records, ktoré od roku 2007 vydalo nahrávky siedmim kapelám, žánrovo v rozpätí doom/death metal až grind core, s dôrazom na death metal. V podstate underground, ale BASTARD SAINTS tak či tak nehrajú ako banda, ktorá by „väčšiemu“ vydavateľovi zabezpečila desaťtisícové predaje. Pritom nejde o nejakých „lokálnych snaživcov“ či ľudí, ktorí si so svojimi nástrojmi rozumejú pomenej.
Ide však o to, že veľký vydavateľ siahne v lepšom prípade po už „osvedčenej“ bande, alebo po takej, ktorá aj keď hrá extrémnu hudbu, podáva ju spôsobom ľahko vstrebateľným bežným poslucháčom, ktorý sa chce v prvom rade baviť a prevetrať makovicu na koncerte. A o tom BASTARD SAINTS nie sú.
„The Shape Of My Will“ je poslucháčsky skôr ťažký, náročný, na prvé vypočutie možno až nepríjemný album. Deväť skladieb na ňom je o brutalite, extrémnosti, divokosti, často zbesilosti, ale aj o technickom, polámanom hraní a striedaní priamočiarych nárezov s tými totálne disharmonickými, chaotickými, útočiacimi na poslucháčove bubienky.
V rámci brutálneho death metalu tak, ako ho poznáme, obsahuje album naozaj vynikajúce momenty, poriadne drvenie, čerpajúce tak z európskeho – DERANGED, INFERNAL TORMENT -, ako aj amerického štýlu – DRIPPING, SUFFOCATION a podobne, sprevádzané kvalitným hlbokým, často výlevkovým growlom. Už z tohto materiálu by sa dal ušiť solídny, aj keď na dnešné pomery možno dosť tradičný BDM album. BASTARD SAINTS však toto nestačí a inšpirovali sa taktiež inými prístupmi k extrémnemu hraniu.
Mnoho vecí na novom albume „bastardov“ usvedčuje z pozorného naštudovania tvorby coloradských extrémne metalových eklektikov a zároveň „jazzmanov“ CEPHALIC CARNAGE. Tých počuť v splašených víroch technických orgií, disharmonických, tu náklepmi hnaných, inde valiacich sa záchvatoch zúrivosti, nad ktorými besnie škriekavý vokál. Viacero iných postupov, ktoré sú skôr na pomedzí grind coru a organizovanej improvizácie, oživí aj spomienku na ich krajanov PSYCHOFAGIST, čo už je skupina, pred ktorou naživo skrátka klobúk dole, ale doma také veci nevydržím počúvať viac ako tri skladby.
Aby toho nebolo dosť, nejeden gitarový moment je akoby poctou nadžánrovej, i keď z hard coru vychádzajúcej americkej legende CONVERGE. Ide o podobné riffy, ako sú tie, v ktorých sa Američania najviac približujú k priamočiaremu a metalovému hraniu. Ako celok je teda „The Shape Of My Will“ materiálom, na ktorom sa hudobníci rozhodli nenechať sa spútať žánrovými konvenciami. Miesto toho spracúvajú všetko, čo ich v rámci najtvrdšej hudby inšpiruje, a dávajú tomu vlastný tvar.
Vôbec nie uhladený, naopak, z deathmetalového kyjaka BASTARD SAINTS trčí kopa klincov, ktoré zabolia. Nie je to hudba na bežné použitie, dá sa v nej však oceniť snaha ísť za hranice, ako aj kvalitné hudobnícke výkony, basa, ktorá sa vie razantne prihlásiť o slovo, množstvo prekvapivých zvratov a divoká, psychotická nálada tohto po ideovej stránke dosť bezbožného diela. Celok pôsobí natoľko originálne, že ten nešťastný moderný „tik-tik“ zvuk kopákov sa dá odignorovať.
