Stieranie hraníc medzi pekným a škaredým nie je ničím novým ani vo výtvarnom umení, ani v hudbe. Naopak, popové aranžmány narušené zrnitou alebo matnou estetikou a hlukovými alebo ambientnými stopami nachádzajú najlepšie uplatnenie práve dnes, v čase hľadania autentického a obsažného.

Američan BENOÎT PIOULARD je preto len jedným z mnoha. Neprináša nič, čo by nezaznelo už inde, a pri troche zlomyseľnosti ho možno zakrátko obviniť aj z nasledovania trendov a afektovanosti. Veď sladkú pachuť na jazyku zanecháva už obal albumu so stromom odfoteným na pozemku britského surrealistu. Nehovoriac o frankofilnom umeleckom mene a videoklipe, ktorý je prvoplánovou poctou francúzskej novej vlne.

Aj tak je na jeho hudbe čosi príťažlivé. Nie sú to prvky náboženskej ikonografie a architektúry, ktoré vraj inšpirovali album. Sú to magické skryté field recordings. Jemná hmla, čo obkolesuje blyštiacu sa nahrávku. „Hymnal“ neprináša katarziu, zato je návykovo ležérna. Unavená slnkom.