Jednou z prvých slovenských deathmetalových skupín, ktorým sa podarilo vydať samostatné CD – ktoré si viac-menej zaplatili u vydavateľstva, niekedy skôr „vydavateľstva“ -, boli myjavskí APOPLEXY. Tí ešte v roku svojho vzniku – 1993 – debutovali s demom „Dysmorphophobia“ a o dva roky nato vydali plnohodnotný album u Station Master. Toto dajme tomu vydavateľstvo bolo prepojené so štúdiom Exponent a vydalo len pár nahrávok, medzi nimi napríklad aj sampler „Death Metal Made In Slovakia ’95“.

Obal „Tears Of The Unborn“ je vyzdobený námetom, ktorý sa v tej dobe len vo veľmi mierne modifikovanej podobe objavil na titulkách hneď niekoľkých metalových skupín vo svete, išlo teda o motív síce vďačný, ale neoriginálny.

Album, ktorý má necelých 36 minút, prináša osem skladieb, z toho hneď dve – „Memory“ a „Crying Sea“ sú inštrumentálky. Pokiaľ ide o zvuk nahrávky, platí plus – mínus to isté čo v prípade „Ideas“ od DEHYDRATED – znenie je skrátka akési riedke a „podvyživené“. Je dosť možné, že skupina tu mala snahu dosiahnuť vzdušné a čisté, výrazné nazvučenie súdobých nahrávok DEATH – „Individual Thought Patterns“ a „Symbolic“, do istej miery sa ho podarilo napodobniť, ale nie priblížiť sa mu.

Americkú legendu a „otcov zakladateľov“ tu nespomínam náhodou, aj APOPLEXY patria k hneď niekoľkým vtedajším slovenským skupinám, ktorým učarovala forma a štýl, akým k death metalu pristupoval Chuck Schuldiner a hudobníci striedajúci sa okolo neho. Pre fanúšikov žánru bol stvoriteľom, prorokom i zákonom zároveň, a nikto by sa neodvažoval tušiť, že prídu časy, keď metalový mládežník na otázku „vieš vôbec, kto bol Schuldiner?“ odpovie: „Myslíš toho českého speváka?“

Po hudobnej stránke ide o technicky podaný – APOPLEXY iste nebola prvá skupina týchto talentovaných mladých hudobníkov – a melodický klasický death metal v prvom rade v smere vytýčenom DEATH na už spomínaných albumoch. Gitarové linky i melódie sú vystavané podobne, na druhej strane materiál obsahuje dosť silných melodických nápadov a chytľavých pasáží, z ktorých niektoré by sa uživili aj v melodickejších či pompéznejších metalových žánroch – zaregistroval som momenty, ktoré mi dokonca pripomenuli MITHOTYN či EINHERJER a ide o jasnú náhodu, pretože v tej dobe sotva mohli jedni vedieť o druhých. A na iných miestach by iste niekto našiel ďalší „dôkaz“ o tom, ako veľmi je metal vážnou hudbou súčasnosti a pobavil by tým verejnosť. Vydarené sú aj atmosférické, skôr melancholické inštrumentálky a pokiaľ ide o vokály, v podstate presne takéto by si do týchto skladieb predstavil asi každý. Takže napriek tomu, že uctievanie DEATH je tu počuteľné, ide o uchopenie štýlu tak trochu po svojom, nie o v podstate plagiát na spôsob nejakého albumu českých DEMIURG, nahraného o viac než pár rokov po „Tears...“.

Pokračovaním vytýčeného smeru bol len ako MC vydaný album „Monarchy Of The Damned“ z roku 1999, na ktorom APOPLEXY pritlačili na pílu a väčšiu hĺbku nabral aj vokál. Krátko na to sa však kariéra tejto nádejnej slovenskej bandy uzavrela.