Mikael Åkerfeldt začal systematicky mariť očakávania fanúšikov. Za minulosťou urobil prerušovanú čiaru. Najprv prišlo oznámenie o vypustení growlingu z repertoáru OPETH, potom vydanie sedemdesiatkového retra „Heritage“, nasledoval odchod z radov BLOODBATH a napokon aj dokončenie debutového albumu STORM CORROSION, očakávanej spolupráce Åkerfeldta so Stevenom Wilsonom. Čuduj sa svete, aj tá dopadla úplne inak, ako by sme predpovedali ešte pred dvoma rokmi. Dianie okolo švédskeho gitaristu je konečne znova zaujímavé.
Príťažlivý minimalizmus
Obaja hudobníci majú v istom zmysle pravdu. „Storm Corrosion“ je možno naozaj iba logickým nástupcom ostatných albumov OPETH a PORCUPINE TREE. V porovnaní s nimi je tu však niekoľko „ale“. Kým na „Heritage“ figurovalo niekoľko priamočiarych rockových skladieb s relatívne výraznými melódiami, refrénmi a predvídateľnou štruktúrou, na debutovom albume STORM CORROSION nič z toho nenájdeme.
Je minimalistický, organický, trochu orchestrálny, trochu folkový, trochu ambientný, plynúci skôr lineárne ako cyklicky a obsahujúci minimum hry na elektrickú gitaru a na bicie (popravde, ak by hral na albume aj pôvodne avizovaný Mike Portnoy, čo sa našťastie nestalo, nemal by veľmi čo robiť).
S komorným „Damnation“ spája nahrávku iba nálada, aj to len pri naivnej snahe k niečomu ju prirovnať. A zdá sa, že dosť veľa tradičných fanúšikov OPETH ju pokladá za šialene nudnú. Ak si to všetko spočítame, je vidieť, že Steven Wilson musel mať pri skladaní materiálu väčšie slovo. Napokon, z Åkerfeldtovho správania je poznať, že Wilson je preňho hudobná autorita.
Znovu nadobudnutá bezstarostnosť
„Storm Corrosion“ pripomína bezstarostnosť, s ktorou sa kedysi nahrával zásadný „Blackwater Park“. Dĺžka skladieb nehrá veľkú rolu, drobné experimenty sú vždy vítané, všetko má svoj čas a ani jedna z rockových ikôn si nepotrebuje nič dokazovať. Orchestrálnosť neznamená pompéznosť, ale skrášlenie pôžitku prostredníctvom tu a tam pridaného nástroja. A hoci je album citlivý, ani raz sa neznižuje k lacnému gýču (na rozdiel od ostatnej ANATHEMY). Sláčikové nástroje nechcú poslucháča uistiť, že by mal vyroniť slzu. Buď robia decentné krovie, alebo je ich funkcia presne opačná – napríklad navodiť strašidelnú atmosféru.
Apropo nejednoznačnosť. Na nahrávke je sympatické práve to, ako dokáže v každom okamihu zaujať, i keď nerazí vopred jasnú líniu a vyžaduje si poslucháčovo odhodlanie načúvať. Vo všeobecnosti platí, že hudba sa nám často páči hlavne pre svoje opakujúce sa motívy. STORM CORROSION robí presný opak a, ako sme už povedali, nenadbieha vopred jasnými šablónami ani štruktúrou piesní, pretože sprostredkúva bez preháňania filmový zážitok.
Vývoj pritom podstupujú aj nálady. Smútok striedajú strach a hrôza, ironický smiech alebo tlmená agresia. Zviazať všetky tieto odtiene dohromady a pôsobiť stále prirodzene, ako sa to albumu darí, je prinajmenšom úloha pre šikovného filmového strihača.
Pokora a cit
Hoci sa to spočiatku nezdalo, pretože prvá zverejnená skladba patrí k tým slabším, spolupráca tvorivých mozgov OPETH a PORCUPINE TREE sa ukázala byť skvelým nápadom. Konečne sa objavil niekto ďalší, kto pochopil, že spojenie dvoch odlišných individualít nemusí znamenať len neohybnú hru so skladačkami puzzle, ale môže vyústiť aj v pokus o vytvorenie niečoho relatívne nového.
Hádam teda nepreženiem, ak záverom poviem, že „Storm Corrosion“ má v sebe skladateľský cit, aký sa v hudbe vyskytuje len málokedy. Åkerfeldt a Wilson nahrali výborný album.
