Veselý dlháň je späť! Arjen Anthony Lucassen, žijúca zásobáreň pozitívnej energie pretavenej do pútavých hudobných diel, prichádza so svojou historicky druhou sólovou nahrávkou - ak samozrejme počítame dosku „Pools Of Sorrow, Waves Of Joy“, ktorú vydal v roku 1994 pod menom ANTHONY. Ako sám skonštatoval, vo veku 51 rokov už bolo načase skúsiť, do akej miery sa dokáže popasovať so všetkými vokálnymi linkami úplne sám. Asi nebude veľkým prekvapením, že sa mu to podarilo na výbornú.
Zlé jazyky by mohli namietať, že nešlo o žiadnu kariérnu výzvu, ale jediné východisko z núdze, keďže celý rozpočet na tradičnú perepúť spevákov zožral honorár hviezdneho Rutgera Hauera. Tak či onak, Arjen splnil to, čo spomínal aj v rozhovore pre Metalopolis. Aj keď bol na sklonku roka 2010 na pochybách, ktorým smerom sa na svojej pripravovanej sólovke pustí, napokon to vyriešil vskutku šalamúnsky – na svoje si prídu fanúšikovia THE BEATLES, rovnako tak tí, čo majú radi LED ZEPPELIN, DEEP PURPLE a PINK FLOYD. To všetko vo zvukovom kabáte, ktorý je dôverne známy všetkým, ktorí aspoň raz počuli niečo zo štúdia so sympatickým názvom The Electric Castle.
Sme v ďalekej budúcnosti. Z dlhoročnej kómy sa prebúdza pán L. (spieva ho Arjen Lucassen), ktorého v priebehu celého koncepčného diela sprevádza psychologický poradca Voight-Kampff (nie náhodná narážka na filmový kult Blade Runner) so skvelým hlasom Rutgera Hauera. Zistíme, ako sa v budúcnosti tvorí (alebo lepšie povedané lepí) hudba, ako je to s cenzúrou, kontrolou ľudskej populácie, ekologickými problémami, náboženstvom a ďalšími zaujímavými témami. Čaká vás pútavý príbeh s prekvapujúcou hĺbkou a sympatickými, vtipnými presahmi cez tradičné hranice sci-fi a fantasy.
Arjenove slová o eklektickom diele treba samozrejme brať s dosť veľkou rezervou. Na albume „Lost In The New Real“ sa nedeje nič, čo by neočakával fanúšik prelomových diel „Into The Electric Castle“ alebo „The Human Equation“. Príjemný hlas Hipíka a Najlepšieho priateľa je tu jednoducho v každej jednej skladbe, čo však v žiadnom prípade nepôsobí rušivým či nebodaj menejcenným dojmom. Nechýbajú tradičné dychové nástroje pre spestrenie aranžmánov a tiež hutný zvuk sedemstrunných gitár, ktorý debutoval práve na doske „The Human Equation“ a v súčasnosti je už tak trochu prekonaný a všedný.
Čo však zrejme nikdy nezovšednie, to sú Arjenove melodické nápady. Veľké veci sa dejú v skladbách ako „Pink Beatles In A Purple Zeppelin“, „E-Police“ alebo „Dr. Slumber´s Eternity Home“. Poteší beatlesovka „When I´m A Hundred Sixty-Four“ (áno, Arjen má počuteľne najradšej „Seržanta Peppera“) a tiež nadýchaná pinkfloydovka „So Is There No God?“. Tá už je súčasťou druhého disku, na ktorý sa dostali skladby, ktoré nezapadali do deja „Lost In The New Real“, a tiež zopár diskutabilných cover verzií skladieb od LED ZEPPELIN, Franka Zappu, BLUE OYSTER CULT, ALAN PARSONS PROJECT a PINK FLOYD. Práve Arjenova verzia temnoty „Welcome To The Machine“ je dôkazom, že chýbajúcu atmosféru nenahradia ani akokoľvek tvrdé gitarové riffy.
Celých 90 minút poctivej prog-rockovej práce najvyššej arjenovskej kvality. Najmä v prvej, rozhodujúcej polovici diela žiadne náznaky tvorivého kŕča ako v prípade ostatného „číselkového“ AYREONU alebo tak trochu nudnej hardrockovej priamočiarosti STAR ONE. Uvoľnenosť, radosť, hravosť. Album, ktorý autorovi týchto riadkov veľmi silno pripomenul magické leto roku 1998. Leto, keď sa dobýjal Elektrický hrad.
