Bratislavskí RUST2DUST a nitrianski METROPOLIS sú dve veľmi skúsené slovenské kapely predstavujúce úplne odlišné metalové odvetvia, napriek tomu majú kopec vecí spoločných. Zo všetkého najviac výrazné gitarové osobnosti s Martinom Semjanom na jednej a Jimi Cimbalom na druhej strane. Aj ostatní muzikanti, ktorí za nimi stoja, patria medzi zaslúžilých. Pre obe kapely to znamená priehrštie zužitkovaných skúseností, na druhej strane aj vnútorný súboj s 90. rokmi, v ktorých úplne zreteľne všetci z nich hudobne vyrastali.
Na albume „Daymare“ kapely RUST2DUST ide o konflikt s crossoverovými a nu-metalovými démonmi, v prípade METROPOLIS a ich albumu „Hazard“ zase s démonmi deväťdesiatkovej elektroniky, teda takej, ktorej základy položili DIE KRUPPS, RAMMSTEIN či WALTARI a už vo svojej dobe sa vyznačovala tým, že tvorila úplný koniec potravinového reťazca inšpirácie. Aj RUST2DUST, aj METROPOLIS do svojho metalu primiešavajú kompromisy, no latku majú každý inde, R2D vyššie, METROPOLIS občas až nezdravo nízko. U oboch kapiel počuť takmer misionárske odhodlanie posunúť slovenský metal na novú úroveň a spraviť z neho rovnocenného hráča veľkej hudobnej scény na Slovensku.
No a aby sme uzavreli menovanie všetkých najdôležitejších spoločných bodov, RUST2DUST aj METROPOLIS sa rozhodli miešať svoju nie príliš originálnu ani priekopnícku muziku aspoň progresívnou varechou, čo u každého z nich počuť v niečom inom. Metal Bratislavčanov je tvrdší, stojaci na riffoch a pevných nohách najhrubšej struny. Nitrančania naopak sú viac akordoví a harmonickí. Progresívne prvky u R2D počuť väčšinou vtedy, keď zrýchlia, u METROPOLIS je to skôr naopak.
Odvahu pustiť sa do vzdialenejších končín a osviežovať svoju produkciu má skôr „Hazard“. Queenovské aranže a townsendovské atmosférické plochy dávajú zabudnúť na gýčové samplovanie, album je oveľa rôznorodejší, aj keď na druhej strane, súčasťou tej rôznorodosti sú aj negatíva, na ktoré ešte príde reč. Jimiho nápady krívajú väčšinou vtedy, keď sa ráno zabudne vyspať z produkovania nie príliš dobrých produktov superstárovských detičiek, inak si drží povesť celkom pozoruhodného slovenského rockového skladateľa.
Produkcia a zvuk zaujme viac z bratislavskej stajne. Určite ste už počuli o tom, že album produkoval Tue Madsen. Ak dovolíte, podľa mňa je to jedno. Tue Madsen je síce svetoznámy, no jeho prínos pre RUST2DUST, teda klinický a učebnicový - tým pádom žiaľ aj nie príliš osobitý - zvuk, je za hraničným prechodom Jarovce Kitsee už slabinou. Ak je niekto skrytou zákulisnou hviezdou albumu „Daymare“, je to Michal Koleják, mladý zasran z Oravy a okrem iného aj člen kapely [SIC], ktorý je už teraz najlepším slovenským metalovým producentom a štúdiovým zvukárom, s potenciálom prekročiť hranice. To on pripravil Madsenovi prvotriedne suroviny. Album „Hazard“ je zase vlajkovou loďou vzmáhajúcej sa slovenskej produkčnej spoločnosti Randal, ktorá je na domáce pomery na veľmi dobrej ceste, hoci do vegetačného pásma výnimočnosti to ešte bude chcieť prekonať pár vrstevníc.
„Daymare“ je po nápadovej stránke výnimočný album, napriek tomu, čo po tejto vete napíšete do diskusie pod recenziou. RUST2DUST svoje hudobné myšlienky koncentrujú na krajšej a hustejšej ploche deviatich regulárnych songov, pôsobia svetovo a potvrdzujú povesť sebavedomej a sčítanej kapely, plnej plnohodnotných hudobných osobností. Problém METROPOLIS spočíva trochu v tom, že sa jedná prakticky o sólový projekt Jimiho Cimbalu a máloktorý z jeho spoluhráčov mu v jeho víziách a výnimočnom talente stíha.
Oba albumy majú aj svoje prúsery. RUST2DUST na niekoľkých minútach svoj prvotriedny metal devalvujú intrami a outrami oveľa nižšej kategórie. Ani tie však nepôsobia tak rušivo ako zaradenie skladby „It’s O.K.‘‘, teda anglickej verzie klipovky „Kráľ skazy“, ktorá je na albume až ako bonus track. Ktovie prečo kapela točila klip ku skladbe, pri ktorej sa potom tvári, že je len doplnková. A ktovie prečo sa musí jedna pieseň opakovať dvakrát po sebe, keď by ju mohla kapela ponúknuť len raz v lepšej slovenskej verzii.
No a METROPOLIS? Tí sa niekoľkokrát za album zmenia na DESMOD. Prečo? Aby sa toho chytili komerčné rádiá? A čo potom? Bude kapela hrať už len toto? Zdá sa jej snáď život príliš krátky, takže cíti potrebu takýmito hlúpymi ambíciami kontaminovať album, na ktorého zvyšku bojuje o svoju metalovú česť a pozornosť síce mainstreamovejšieho, no stále tvrdého publika? Naozaj je pre METROPOLIS až taký šokujúci fakt, že Kulyho tlsté slovenské vibráta sú hrozné a kopírovať ich hraničí so šialenstvom?
Na albume „Hazard“ ponúka individuálny vrchol hosťujúca Gianna Fear, výhradná autorka a dominujúca speváčka skladby „15 Seconds Agony“. Nenápadná klávesáčka z Trenčína, ktorá hudobne začínala v ESSENCE OF EXISTENCE, neskôr rozšírila rady DEPRESY a dnes sa tá „jej“ kapela volá BLUESRAIDERS a hrá - blues, si uprostred albumu vystrihla takmer sólovú performance a postarala sa o sporne najlepší slovenský (metalový) song roka 2011.
Môžeme sa porozprávať o tom, ako sa skutočná kvalita slovenskej metalovej scény nachádza hlbšie v undergrounde a podopierať toto nie príliš čestné konštatovanie skôr regionálnymi menami. Faktom zostáva, že po dvadsiatich rokoch vyšli v roku 2011 konečne dva mainstreamové metalové albumy, ktoré v jednom prípade úplne a v druhom prípade prevažne znejú vyspelo a „veľko“. Časy, kedy aj domáce tvrdé kapely bývali veľkými hviezdami, sú dávno preč, no ak na týchto dvoch albumoch vyrastie aspoň pár deciek tak, ako sme my kedysi vyrastali na „Žeravom znamení osudu“, pre žiadnu z kapiel to nebude nič nezaslúžené.
RUST2DUST - Daymare: 7,5/10
(Vlastný náklad, 2011; www.rust2dust.sk)
Celý album si môžete vypočuť tu.
METROPOLIS - Hazard: 7/10
(Randal Records, 2011; www.metropolis.sk)
