Pomerne veľa kapiel nielen zo Škandinávie sa inšpiruje severskou mytológiou. Niektorí sa cítia byť severskou mytológiou natoľko očarení, že sa neváhajú hlbšie ponoriť napr. do severských ság a vydať na ich základe koncepčný album. Mám na mysli hlavne nemeckých blackošov Mystic Circle, ktorí síce na doske Drachenblut (Last Episode, 1998) zhudobnili ságu o Nibelungoch, avšak v severskej mytológii nesie tá istá sága pomenovanie O Völsungoch. Germánska mytológia je úzko spätá so severskou, najväčšie odlišnosti nájdeme práve v názvoch.
K základným prameňom, z ktorých sa možno vychádzať, patria kamene s runovým písmom často obohatené o mytologické výjavy. Tieto nápisy vznikli v Dánsku v prvom storočí nášho letopočtu na základe severoetruskej abecedy. Runám bol často pripisovaný magický účinok. Za najdôležitejší zdroj poznatkov sa považujú dve literárne diela – Staršia Edda predstavuje zbierku staroseverských piesní z obdobia ôsmeho až dvanásteho storočia a Mladšia Edda bola spísaná Islanďanom Snorri Sturlusonom okolo roku 1220.
V severskej mytológii existujú dve skupiny bohov – Ásovia a Vanovia. Ásovia sídlili v Asgarde (v podstate grécky Olymp), boli buď priamymi potomkami obrov alebo mali čisto božský pôvod. Podľa Snorri Sturlusona do tejto skupiny patrili okrem Odina ešte Thor, Baldr, Frey, Tyr, Bragi, Hod, Heimdal, Vidar, Vali, Ull , Ve a Forseti. Bohyniam tzv. Asynjam vládla Frigga, obklopená pätnástimi bohyňami.
Vanovia tvorili nižšiu, uzavretú skupinu, zahŕňali predovšetkým bohov plodnosti, často ovládali magické praktiky seid. Na ich čele stál boh Njord so svojimi deťmi – dvojčatami Freyom a Frejou.
Dlhotrvajúca vojna medzi týmito božstvami končí zmierením a nasledovnou výmenou rukojemníkov. Tým bola zavŕšená ich symbióza, pričom Vanovia sú stále chápaní na nižšom stupni.
K najznámejším bohom patrí Thor, ktorý chránil bojovníkov – dobyvateľov a vyznamenal sa predovšetkým v bojoch proti rôznym netvorom akým bol aj had Jörmungand. Jeho symbolom sa stalo kladivo Mjöllni.
Oveľa väčšej pozornosti sa teší najvyšší z pomedzi bohov – Odin. Slúžil ako inšpirácia pre udatných bojovníkov, preto bol uctievaný hlavne Vikingami, ktorých priťahovala jeho láska k boju. Najväčší význam dosiahol v ôsmom a deviatom storočí. Odinovo meno možno interpretovať ako zúrivosť, šialenstvo, prípadne určitú posadnutosť. Len on mohol priviesť mužov v boji do stavu nepríčetnej zúrivosti, keď sa nebáli ničoho a necítili žiadnu bolesť.
Okrem vojen a mŕtvych hrdinov bol Odin bohom kúziel a múdrosti. Jeho láska k múdrosti bola taká veľká, že sa obetoval, len aby prenikol do jej hlbín. Odinovu podobu preto často reprezentuje starec so sivou bradou a jedným okom, s tvárou zakrytou kapucňou resp. klobúkom so širokým okrajom. Podľa mýtu svoje druhé oko hodil do studne boha Mímiho za účelom získania nápoja večnej múdrosti. Ďalšie poznanie dosiahol, keď sa na deväť dní zavesil na strom Yggdrasil. Sídlil v Asgarde a Valhalle, kde sedel medzi svojimi vyvolenými – einherje (bojovníci zabití pri boji – dovolím si zde pro úplnost připomenout folk-metalisty EINHERJHER). Vo svojom osobnom sprievode mal vlkov Geriho – Nenásytný a Frekiho – Žravý. Jeho havrany Hugin – Myšlienka a Mugin – Pamäť každé ráno oblietali svet a prinášali mu nové správy. Vlastnil skvelého koňa Sleipniho. Ako čarodejníkovi mu bol pripisovaný vynález runového písma a ovládanie magického seidu, čomu ho naučila Freja.
Zaujímavé sú Odinove vlastnosti, pohybujúce sa na protipóloch. K svojim priateľom sa dokázal správať ušľachtilo a milo, ale pre nepriateľov vo vojnovom ťažení predstavoval postrach, pretože dokázal, aby oslepli a ohluchli, boli ochromení hrôzou, paralyzovaní pohľadom jeho jediného oka a ich zbrane strácali na sile. Vedel meniť podobu, pričom fyzické telo zostalo na jednom mieste ležať ako mŕtve a jeho duch sa v podobe vtáka, hada, zvieraťa či ryby potulovalo niekde úplne inde. Slovom hasil oheň, menil smer vetra, kriesil mŕtvych alebo sedával pod obesenými. Bol zručným čarodejníkom, veštcom a zaklínačom, poznal miesta, kde boli zakopané poklady. Takisto poznal piesne, ktoré otvárali zem, hory, skaly i mohyly. Nepriatelia sa ho báli, priatelia sa k nemu obracali a učili sa tomu, čo sám vedel. Ľudia s ťažkými snami ho vzývali, aby im uľahčil od trápenia a nočných mor. Odin vlastnil niekoľko magických predmetov ako napr. kopiju a prsteň. Jeho kopija Gungni nikdy neminula svoj cieľ. Násadu si Odin vyrobil z dreva posvätného stromu Yggdrasil a vyrezal do nej svoje magické runy. Kopija bola rovnako vzácna ako prsteň Draupni. Ten každých deväť dní vyrábal osem rovnakých prsteňov, čím sa stal nevyčerpateľným zdrojom bohatstva.
Kult Odina upadol začiatkom jedenásteho storočia, kedy sa vikingskí kolonizátori usadzovali a stávali sa z nich mierumilovní sedliaci a obchodníci.
Slovo ragnarök vám možno bude známe ako názov kapely (myslím, že existuje aj anglická skupina, ktorá si na odlíšenie k názvu pripísala UK), v preklade to znamená súmrak bohov a v severskej mytológii predstavuje jednu z najzaujímavejších pasáží.
Ide nielen o zničenie bohov, ale aj o zánik celej prírody v dôsledku klimatickej katastrofy, kedy nastane tri roky trvajúca zima Fimbul. Po nej má nasledovať posledný boj bohov s obrami na Vigridskej pláni. Odin nemohol tejto katastrofe nijako zabrániť, utešoval sa len tým, že ragnarök nebude znamenať definitívny koniec sveta. Potom, čo on sám mal byť zabitý vlkom Fenrim, Thora mal zase premôcť had Jörmungand, bolo súdené, že svet bude opäť zelený a krásny.
Dúfam, že Vás severská mytológia aspoň trochu oslovila. V článku som sa zamerala skôr na kľúčové postavy a udalosti, preto pripájam ďalšiu literatúru, v ktorej sa dozviete všetko, čo Vás zaujíma.
LITERATÚRA
Spáčilová L., Wolfová, M.: Germánska mytologie, Votobia, Olomouc, 1996.
Murray, A.S. : Kdo je kdo v mytologii, Jota, Brno, 1997.
Vlčková, J.: Encyklopedie mytologie germánskych a severských národú, Libri, Praha, 1999.
Cotterel, A.: Encyklopedie mytologie, Čestlice, 1999.
