Zážitok dvoch príchutí sa dal nájsť v jednom zo zopár priesečníkov kriviek, po ktorých sa po Európe pohybujú Briti CRIPPLED BLACK PHOENIX a ich kolegovia spoza Atlantiku, THE BLACK HEART PROCESSION.
Očakávania pomaly sa plniacej, ošarpanej Areny – bývalého bitúnku a squatu, dnes už desaťročia centra alternatívnej kultúry vo Viedni – boli vysoké, priamo úmerne bičujúcemu dažďu, od návštevy koncertu skôr odrádzajúceho. Obe zoskupenia sú však v našom priestore raritou a tak po dlhej dobe s čakaním na začiatok nepomáhala rutinná nuda, ale príjemne šteklivé otázniky.
„Predskokani“ CRIPPLED BLACK PHOENIX spoločnému koncertu obetovali polhodinu z bežného vlastného setu. Oktet – dve elektrické gitary, basa, gitara a spev, bicie, violončelo, syntezátor a tajomný chlapík s mašinkami – uťal pred koncertom z reproduktorov plynúcich FOO FIGHTERS a prevalcoval ich od úvodných tónov „Rise Up And Fight“. Rytmická skladba, mimoriadne vhodná ako reprezentatívny úvod, naznačila, čo môžeme od CPB naživo čakať. Pinkfloydovská syntezátorovo-akustická jazda s jasnou gradáciou sa zrazu zlomila do zvukovo košatého vesmírneho letu na vlne poctivého staromódneho psychedelického artrocku, postrocku i prostého rocku ostrovného strihu a bez predpon: zvládnutá a pestrá hra s emóciami na oboch stranách hrany pódia, ktorá mala pokračovať!
I keď sa o CRIPPLED BLACK PHOENIX hovorí ako o bočnom projekte MOGWAI, ELECTRIC WIZARD či – vďaka spolupráci s Geoffom Barrowom – PORTISHEAD, dnes stojí a hrá tento mnohohlavý premenlivý ansámbel za seba. Jediným pilierom s marketingovo zaujímavým životopisom je gitarista Justin Greaves (ELECTRIC WIZARD, IRON MONKEY), rolu predáka však na seba prebral „cavanaghovsky“ plachý sympaťák Joe Volk (Myspace: Žijem v Bristole. Zmluvu mám s Invadou a Domino. Začal som ako spevák v GONGA. Moju prvú sólovku produkoval Adrian Utley z PORTISHEAD. Spievam u CRIPPLED BLACK PHOENIX, robím si svoje sólové veci a tak. Som šťastný a zaneprázdnený).
Po hodine, šiestich (siedmich?) skladbách prevažne z výrazného dvojalbumu „The Resurrectionists / Night Raider“, vrcholiacich v „Burnt Reynolds“ so speváckym partom pre celý snáď stopäťdesiathlavý dav v Arene, bol koniec. Prekvapivo sa aj po hodine žiadalo viac. Uvoľnený a majstrovsky strhujúci výkon celej zostavy ukázal, že CRIPPLED BLACK PHOENIX sú nie len jednou z najzaujímavejších, ale aj najlepších formácií nesúcich veľmi ledabolo prilepenú postrockovú etiketu.
Pri pohľade na zloženie nenápadného publika bolo ťažko odhadovať, kto prišiel „na koho“. Nadšený ohlas, ktorý zožali CRIPPLED BLACK PHOENIX sa po prestavbe pódia prelial do tichého očakávania THE BLACK HEART PROCESSION. Frontman Pall Jenkins začal koncert posediačky, dvojicou coilovských skladieb pre pílku, sláčik a silný, polodeklamovaný spev. Černošská rytmika sa k Jenkinsovi a klávesákovi Tobiasovi Nathanielovi pridala neskôr a vystúpenie posunula smerom ku klasickému (oproti štúdiovkám chýbali napríklad husle) a zreteľne americkejšie znejúcemu, miestami gotickému rocku s prímesou (neo)folku. Akoby nezúčastnená hra basgitaristu a jednoduché, no účelné bicie a perkusie (hosťujúci bicman hral nezriedka jednou paličkou; druhou rukou obsluhoval rumba guľu) dali vyniknúť súhre Nathaniela s Jenkinsovým monotónnym, no uhrančivým vokálom. Dojem z trochu pridlhého vystúpenia kolísal skladbu od skladby so zopár (pre repertoárom THE BLACK HEART PROCESSION len zľahka poznamenaného poslucháča) hluchými miestami, ktoré znalcom dozaista vyvážila znalosť bezútešných textov. Tam, kde skupina rockový prejav opustila v prospech mrazivo odťažitej atmosféry, napríklad v depresívnej „Drugs“ z aktuálnej dosky „Six“, to bolo pôsobivé.
Príjemný večer v záplave čoraz častejšie sa opakujúcich koncertných dojmov.
