Americkí EVOKEN sú už dlhoročnou ikonou extrémnej odnože doomového žánru. Svoj status si upevnili vydaním vysoko hodnoteného „Antithesis Of Light“ a po menších turbulenciách v zostave a zmene vydavateľa má kapela s novým materiálom určite nemalé ambície. Zodpovedať otázku akým krokom bude posledný útrapný zásek diskografie kapely bude značne obtiažne. Zrejmé je to, že to bude krok do pohlcujúcej prázdnoty...
Zmena labelu môže byť v dráhe akéhokoľvek zoskupenia správnym krokom, no po pár úvodných tónoch „A Caress Of The Void“, je možné o tom rozpliesť širokú sieť polemík. Prechod od zabehnutého Avantgarde k undergroudovému I Hate Records k tomu dáva značný priestor. Je zrejmé, že zvuk a produkcia je oproti minulosti totálne iná. I keď sa nejedná o tak silnú retrogresiu ako u posledných MAYHEM, táto skutočnosť určite spôsobí polarizáciu názorov. Oproti „Antitéze“ sa jedná o ďaleko komornejšie, menej mohutné a plochšie vyznenie celého materiálu – skrátka, znie to viac podzemne. To, či je to dobré, zostáva na individuálnom zhodnotení. Osobne mi tento trend veľmi nevyhovuje.
Obdobnú retrogresiu ako vo zvuku a produkcii je možné zaznamenať aj u samotnej tvorby. Základným zámerom je ubiť vedomie poslucháča až do beztvarej kaše, keď už na ničom nezáleží. Zostáva len nekonečný zástup vlečúcich sa tónov s drastickým vokálom, opakujúcich sa v zdanlivo nekonečných slučkách. V tomto ohľade sú EVOKEN silní a rukopis pôvodných členov je na nahrávke zrejmý, v dobrom slova zmysle stagnujúci. Každá kompozícia je maximálne skľučujúca a ťažko vnímateľná, majstrovstvo autorov ale spočíva v tom, že napriek tomu dokážu pútať správne naladenú myseľ v strede diania. Oproti minulosti ubudlo dynamiky a nahrávka je ďaleko zovretejšia, bez zrýchlení, akým bola klepačka v úvodnej skladbe na „Antithesis“ alebo mohutných zvukových valov v samotnej titulke minulého počinu. To považujem za hlavné mínus, pretože to robí celú nahrávku neprijateľnejšou a ťažko prístupnou, aj napriek umeleckému zámeru. Záchytnými bodmi v celkovej prázdnote tak zostávajú len vystupujúce rozmieľané motívy a z nich vystupujúce a zanikajúce atmosférické podkresy. Na jednom gitarovom motíve je takto napríklad postavená „Mare Erythraeum“, podobne „Of Purest Absolution“. Vnímanie sa tak presúva hlavne do sféry pocitovej a atmosférickej, kde je možné nájsť kýženú podstatu predneseného utrpenia a pohladzujúcej prázdnoty.
Vo verdikte sa jedná o svojim spôsobom zaujímavé dielo, zrejme poplatné umeleckým zámerom svojich tvorcov. Osobne mi však z hľadiska produkcie, prílišnej konzervatívnosti a málu devastujúcich momentov nesedí až tak ako „Antithesis Of Light“. Viem si predstaviť, že u mnohých, hlavne ortodoxných priaznivcov v oblasti pomalých doomových vecí môže dosiahnuť až kultový status. Tu by som videl hlavnú paralelu s poslednými MAYHEM.
