Je zvláštne, že v dobe rozpukujúceho internetu ešte toľkým ľuďom vadí absencia zošitých kusov papiera, na ktorých by sa dočítali to isté s mesačným oneskorením a ešte by za to museli aj zaplatiť. Isteže, sú miesta, kam si počítač nevezmete, a kde si môžete naopak posvätnú chvíľku spestriť listovaním a čítaním, svoje by k tomu určite doplnili aj encyklopedisti s kompletnými ročníkmi Sparku zrovnanými v poličke s doplnenými záložkami k obľúbeným článkom. Je takisto každého slobodným rozhodnutím, či v dobe, keď sa printové médiá začínajú opatrne, no cielene presúvať na internet, zvolí presne opačný postup. Partia Košičanov okolo zaniknutého československého Metal Hammeru sa dala dokopy s útlym tímom šéfredaktorky portálu Metalirium.com, a po regulérnych (Uragán, Metal Hammer), či viacmenej provizórnych (Rock Extremum, Grimoire Of Exalted Deeds) pokusoch o tlačený časopis venovaný tvrdej hudbe prišli s vlastnou predstavou. Vznikol Rock Planet.
Jeho uvedenie na trh prebehlo tradične slovensky metalovo... a nešťastne. Patrí k akémusi tunajšiemu folklóru vymieňať základné pozície média a recipienta a apelovať na akúsi imaginárnu sentimentálnu strunu tézou „teraz nás podporujte, lebo sme tu chýbali a teraz tu sme a je vašou povinnosťou kupovať si nás, pretože inak škodíte svojej obľúbenej hudbe!“ Našťastie to netrvalo dlho (alebo na to redakcia nebola dlho odkázaná) a kompetentní pochopili, že vnucovanie podobnej logiky je nielen smiešne, ale aj zúfalo trápne. Podstatná začala byť práca a poctivý boj o priazeň „zákazníka“, ktorý mal časopis o to ľahší, že jeho jediná konkurencia pochádza zo zahraničia.
Adela Melová si popri novej pozícii šéfredaktorky ponechala aj svoje staré pôsobisko na Metaliriu a kto dúfal, že aspoň po nejakom čase budú články z Rockplanet publikované aj elektronicky, musel zostať sklamaný. Zatiaľ to vyzerá tak, že po príchode časopisu internetový portál stagnuje. Jediný spoločný obsah majú dve médiá len v správach a novinkách, ktoré však paradoxne pôsobia tak, ako by na nich redakcií časopisu vôbec nezáležalo. Viacero z nich sú povinné jazdy, nezriedka ťažko neaktuálne (naposledy napríklad správa o úmrtí Viteka z DECAPITATED, ktorá obsahovala presne to, čo bolo známe tesne po tragédii, ani náznak neskorších aktualizácii a doplňujúcich informácii). Rubrika je preplácaná zbytočne veľkými obrázkami, text naschvál zväčšovaný a rozťahovaný, aby zaplnil priestor, v neposlednom rade sa novinky miešajú s hrubými tlačovými správami v pôvodnom znení, často bez minimálnej námahy, ktorú by si vyžiadal preklad. Keďže ide o rubriku na samotnom začiatku časopisu, redakcia by si mala uvedomiť, že jej úroveň v mnohom ovplyvňuje celkový dojem čitateľa.
Tradične silnou stránkou bývalého Metal Hammeru boli zahraničné rozhovory. Rock Planet síce v tejto oblasti pôsobí, ako keby sa redaktori za posledné roky od zániku Metal Hammeru ničomu novému nenaučili, pre vačšinu čitateľov však bude pravdepodobne stačiť, že tu majú čosi v slovenčine a prevažne plné informácii. Redaktori naberajú skúsenosti, i pri množstve kapiel v jednom čísle sú otázky aspoň minimálne nápadité, časom snáď príde aj novinársky postreh, kedy to prestane byť o anketovom pýtaní sa a väčšej reakcií na ponúknuté odpovede. Pri čítaní rozhovoru NIGHTWISH som s pobavením narazil na niekoľko poznámok, ktorými spovedaný ako keby spochybňoval schopnosti a úroveň vlastnej speváčky. Mrzelo ma, že nasledujúca otázka redaktora šla bez povšimnutia ďalej, možno sme sa mohli s malým rypnutím dozvedieť niečo zaujímavé. Samostatnou kapitolou sú blogoidné rozhovory redaktora Hiraxa. Kapely spovedá veľmi osobne a nadšenecky, čo spočiatku môže pôsobiť smiešne, no vo výsledku preváži dojem obohatenia a prínosu, spovedaný hudobník pod dojmom takéhoto prístupu pôsobí uvoľnenejšie (otázka je, koľko Hiraxovi vydrží zásoba kapiel, ku ktorým má natoľko vrelý vzťah, aby si uchoval svoj štýl – prihovárať sa akoby svojim dlhoročným kamarátom napríklad v recenzii už také dobré nie je).
Najslabšou stránkou redaktorov časopisu je nízka úroveň autority. Môže za to najmä nevýnimočné vypĺňanie priestoru recenziami, za ktoré by sa hanbil aj posledný blogger. Kombinácia smajlíkov, osobných zážitkov s albumom, slovník primitíva bez slovnej zásoby a pleceplieskajúce adresovanie čitateľom, ktorí žiaľ môžu byť aj na trochu vyššej mentálnej úrovni ako recenzent, robí z Rockplanetu nedôveryhodné médium, aj keď ide samozrejme len o časť recenzií a príklad extrému. Zvláštne pôsobia aj prípady ako recenzia reedície debutového albumu PINK FLOYD. Autor sa vyznáva z bezhraničného obdivu legendárnej kapele, no vzápätí nie je schopný napísať priezvisko jedného z hlavných členov správne. Časopis obsahuje našťastie aj omnoho serióznejšie a vydarenejšie príspevky, ktoré občas prekvapia rozhľadom napriek nízkemu veku, či naopak originalitou napriek dlhoročnému písaniu. O tom, že aj tí, ktorí by za tie roky mali byť oveľa skúsenejší, sa občas utnú, svedčí napríklad nezvládnutá a príliš sebastredná recenzia posledného albumu CLAWFINGER.
Medzi ľahko napraviteľné nedostatky redaktorov patrí slabý hudobný prehľad a podsúvanie podobne obmedzeného rozsahu aj svojim čitateľom. Časopis má v názve slovo „rock“, no jeho obsah tvorí takmer výhradne heavy metal kombinovaný inými metalovými subžánrami, zastúpenými prevažne najznámejšími menami najväčších metalových labelov. Zvláštnou stratégiou je, že sa do každého čísla napchá jedna, dve rockové klasiky, poväčšine zlepenec encyklopedických (wikipedických) črepín, vydávajúci sa za plnohodnotný článok. V poslednom čísle vydávala šéfredaktorka vo svojom úvodníku prítomnosť deathmetalovej kapely VADER na titulke takmer za udalosť nevídanú. Veľmi slabú snahu o „opinion leading“ vidno ale najmä na absolútnom ignorovaní podstatných kapiel, ktoré sa tradičnému heavymetalovému svetonázoru nejakým spôsobom vymykajú. Suma sumárum, Rock Planet má za sebou niekoľko čísiel a dovolím si tvrdiť, že väčšine svojich čitateľov žiadnu novú hudbu zatiaľ neobjavil. Ťažko hodnotiť, či chcel.
Na záver domáca scéna. Tú časopis podporuje nadmieru výdatne (vzhľadom k jej objektívnym rozmerom). Prešľapy, akým bol zaplatený promorozhovor s kapelou CLEAR, kde bolo slovíčko „inzercia“ zamaskované v rohu stránky na strakatom podklade, boli našťastie iba ojedinelé a iba na začiatku. V tuzemských vodách si Rock Planet berie na plecia poslanie šíriť zvesti o nádejných kapelách, azda jediným odstrániteľným nedostatkom by mohla byť suchosť a nezúčastnenosť rozhovorov. Drvivá väčšina toho, čo sa čitateľ z rozhovorov dozvie, sú vlastné vyjadrenia kapely. Malý náznak komentáru, dôveryhodného doporučenia, či upozornenia (čitateľovi) na nedostatky zo strany redaktora by boli veľkým prínosom.
Časopis o metalovej hudbe si, zdá sa, upevnil svoje miesto na slovenskom mediálnom trhu a číslo od čísla sa pomaličky zlepšuje. V tom mu snáď každý bude držať palce aj naďalej. Pomaličky mu však dobieha čas na to, aby sa zbavil najpálčivejších a elementárnych nedostatkov, a vyhol sa tak nepríjemnému zaškatuľkovaniu od tej časti čitateľskej obce, na ktorej možno nie je úplne závislý, no ktorej priazeň by mu jednoznačne pomohla. Aby sa tak stalo, redaktori musia vyrásť v minimálne subžánrové autority, prestať robiť chyby (alebo si aspoň zaplatiť niekoho, kto za nich tie chyby napraví) a prestať podceňovať silu rovnocenného previazania s (materským) internetovým médiom. Metalopolis drží palce.
plus:
- bohaté reportážne pokrytie koncertov naozaj širokej (geografickej) oblasti, najmä vďaka cestovateľskému nadšeniu šéfredaktorky Adely Melovej.
- domáca scéna
- rozhovory
- výborný nápad farebne odlišovať jednotlivé hudobné žánre v recenziách.
mínus:
- slabé žánrové pokrytie
- pôvodné fotografie pri reportoch
- častý amaterizmus (štylistické, faktografické a gramatické chyby, recenzie a články úplných laikov, občasné grafické zakopnutia)
