Naše končiny a ich blízke okolie sú pre THE OCEAN začarované od Brutal Assaultu 2006, kde sa tento nemecký kolektív úspešne zapísal do povedomia širšej masy (aj keď v tom čase z veľkej časti stojacej v rade na lístky). Odvtedy THE OCEAN z rôznych dôvodov zrušili koncerty vo Viedni, Trnave i Brne, takže na ich novembrový viedenský reparát som smeroval s nemalým apetítom.
THE OCEAN som vždy vnímal ako skupinu, ktorá trochu klame telom – nádherný design, ktorý niesli všetky produkty s ich podpisom prikrýval síce kvalitný, ale v podstate zameniteľný materiál v dnes modernom háve, fúzujúcom plazivý sludge, hardcore energiu, metalovú priamočiarosť a trochu post-rockovo zamyslenej nehy. O tom, že som sa mýlil, ma presvedčila hlavne druhá polovica vyše hodinu trvajúceho setu. Kým na začiatku sa THE OCEAN prezentovali v intenciách vyššie napísaného, pripomínajúc koncerty CALLISTO či CULT OF LUNA v tom istom priestore (a aj „našich“ LVMEN), časom sa ich rozvláčne kompozície obohatené samplovanými zvukmi a nástrojmi začali rútiť dole z kopca – v dobrom slova zmysle. Akoby ktosi tlačil na neviditeľný plynový pedál; šesťhlavý kolos sa pozvoľna, ale nezvratne rozbehol, až dospel do finále v znamení takmer deathmetalového besnenia. Energia z pódia zrazu doslova tryskala a nabrať si z nej vôbec nebolo zložité. Agonický záver, ktorý si celá kapela doslova fyzicky prežila, bol silný. THE OCEAN stlačili „stop“ na vrchole krivky intenzity, takže ešte riadnu chvíľu trvalo, kým sa všetky vo mne naakumulované watty stratili. Rovnako ako je na dve kontrastné polovice rozdelený ešte čerstvý (vynikajúci!) album „Precambrian“ pôsobila aj koncertná show, i keď playlist čerpal z celej histórie ansámblu.
Support na aktuálnom turné THE OCEAN zabezpečujú diametrálne odlišné a odlišne pôsobiace ekipy – kalifornskí INTRONAUT a Španieli NAHEMAH. Kým druhí menovaní zneli ako slabá kópia MOONSPELL (hlavne kvôli falošnému čistému spevu Pabla Egida a až príliš opočúvanej masáži post-doomových riffov, ktoré sú už nejaký ten rok skrátka démodé; konieckoncov čo-to naznačili už kolegovia v recenzii albumu „The Second Philosophy“), jedinou výraznejšou chybou INTRONAUT bol výpadok, ktorý postihol aparát jedného z gitaristov. Inak sa toto americké trio pustilo do nie príliš prebádaných končín, kde sa stretáva hardcore, americký metal a inštrumentálna vyspelosť. Posledný prívlastok patrí hlavne rytmike – napriek tomu, že spev obstarávali dvaja riffujúci gitaristi, stred pódia patril Joemu Lesterovi a jeho päťstrunnej basgitare, ktorá hrala neprepočuteľnú, dominantnú úlohu. Industriálne samply a jedovaté riffy miestami pripomenuli FEAR FACTORY, no škatuľkovanie sa v prípade INTRONAUT rovná korčuľovaniu na tenkom ľade.
Résumé: INTRONAUT mi pribudli na súkromnú hudobnú mapu a THE OCEAN stúpli o stupienok vyššie – okrem toho, že ich muzika ma dokázala vtiahnuť a baviť celú dĺžku koncertu je sympatické, že v svojej „umeleckej tvorbe“ majú sakramentsky jasno. Úžasná grafika spomínaného CD „Precambrian“ to podčiarkuje – táto doska má byť podľa vyhlásenia na webe kapely alternatívou proti „myspace štýlu“ počúvania hudby. Hlavou proti múru, no na plné obrátky – a o tom ten underground predsa je!
