Najpredávanejší čisto death metalový album všetkých čias, najpredávanejšie tričko v histórii vydavateľstva Roadrunner Records – k doske „The End Complete“ sa vzťahujú aj takéto zaujímavé, čisto komerčné superlatívy. Je to jednoducho a jasne jeden z najväčších a najžiarivejších majákov v rozbúrenom oceáne čiernej lávy, ktorá sa na nás valí už takmer dve dekády. Inak povedané, ak nepoznáte „The End Complete“, neviete nič o jednej z najdôležitejších kapitol histórie death metalu.
V roku 1992 boli OBITUARY vo výbornej situácii. Vďaka dvom viac ako vydareným albumom „Slowly We Rot“ a „Cause Of Death“, americkom turné so SEPULTUROU a SADUS sa na scéne stabilizovaná kapela s úsmevom mohla vybrať do starého známeho Morrisoundu za Scottom Burnsom, aby tam nahrala svoj najtradičnejší (hoci, v porovnaní s minuloročným comebackovým materiálom „Frozen In Time“ je to tak trochu diskutabilné) a najúspešnejší matroš. Je zaujímavé, že na presnej polovici albumov OBITUARY vo väčšej či menšej podobe experimentovali, aby sa posunuli v hudobnom výraze, ktorým odštartovali svoju kariéru na kultovom debute „Slowly We Rot“. Druhá doska „Cause Of Death“ sa niesla v znamení dokonalého gitarového umenia Jamesa Murphyho, ktorý najmä po stránke melodických sól a vyhrávok obohatil drevný štýl kapely. Ekologicky zameraná fošňa „World Demise“ šokovala nielen zmenou loga a netradičnými textami, ale napríklad aj výborným zakomponovaním zvukov pralesa v skladbe „Kill For Me“. Predposledný zárez v diskografii floridských pestovateľov krvavých pomarančov sa niesol v znamení HC v štýle MADBALL alebo AGNOSTIC FRONT – úvodná „Threatening Skies“ je presne v tomto duchu, nehovoriac o uletenom rapovom remixe skladby „By The Light“ s názvom „Bullituary“. Prvý, tretí a zatiaľ posledný album pravdepodobne najviac „šmakujú“ ortodoxným fanúšikom OBITUARY, ktorí u svojich miláčikov neradi vnímajú akékoľvek cudzorodé prvky.
Hlas Johna Tardyho je to, čo vždy dávalo a dáva tejto kapele iný rozmer. Po hudobnej stránke totiž ide „iba“ o brutálnu, takpovediac typicky americkú variáciu toho, čím sa už na začiatku osemdesiatych rokov preslávili švajčiarski nestori CELTIC FROST. Tu je badateľná výrazná paralela medzi tým, čo na Floride stvárali OBITUARY a približne v tej istej dobe na britských ostrovoch ich súputníci BOLT THROWER – obe kapely šokujúcim spôsobom miešali punkom a hardcorom okorenené tradičné riffy v štýle CELTIC FROST či HELLHAMMER s perfektnými extrémnymi vokálmi. Neľudský rev Johna Tardyho bol zvukom, ktorý definitívne prelomil hrádzu absolútnej priazne a oddanosti Kovu smrti, ktorá bola v mojom prípade na začiatku deväťdesiatych rokov naštrbená muzikou holanských hviezd PESTILENCE. Práve „The End Complete“ však považujem za svoj prvý skutočne death metalový album, na ktorý dodnes nedám dopustiť. Do dnešných dní na ňom márne hľadám slabé miesto. Popri zaručených koncertných hitovkách ako „I´m In Pain“, „Back To One“, „In The End Of Life“, „Killing Time“ či „The End Complete“ ma prekvapujúco najviac dostalo zhnité srdce albumu v podobe za sebou idúcej dvojice skladieb „Sickness“ a „Corrosive“. Gitarové riffy a drtiaca rytmika (najmä vďaka fantastickému výkonu Donalda Tardyho) tu proste vyrážajú dych.
Dokonalý death metalový album potrebuje samozrejme kvalitný obal. Andreas Marschall je fantastickým metalovým „krajinkárom“ – to dokázal viackrát, najlepšie snáď na pamätnom diele „Failures For Gods“ od IMMOLATION s nezabudnuteľným „SatanJežišom“ nad davom zhrozených post-apokalyptických ľudkov. Andreasova kresba „The End Complete“ má však pre mňa oveľa mocnejšie čaro. To zachytenie definitívneho konca sveta so spálenou zemou a temnou oblohou je jednoducho magické. Nehovoriac o jeho vylepšení loga OBITUARY o dvoch obskúrnych dráčikov, z ktorých jeden s chuťou trhá mŕtvolu toho druhého. Nesmrteľný kult!
Aj vďaka albumu „The End Complete“ patria OBITUARY spolu s DEATH, MORBID ANGEL a CANNIBAL CORPSE do exkluzívnej štvorky toho najlepšieho, čo dala Amerika svetovému death metalu. Povinné počúvanie, milí priatelia!
