PEHA bola vždy zvláštnym fenoménom. Zo zástupu kapiel tvoriacich slovenský mainstream nikdy nevybočovali ambíciou prinášať čosi nové. Ich talent sa však prejavil inde. Aj skladby, ktoré začínajú takmer doslovnými citáciami napr. TRAVIS alebo PJ HARVEY prinášajú čosi navyše; charizmu, osobitosť, pomenujte si to sami. Vulgárne povedané, PEHA obstojí vo výzve „inšpirovať sa, no nekopírovať“. V tomto kontexte môže byť „Deň medzi nedeľou a pondelkom“ miernym sklamaním. Viac ako zahraničné vetry sa totiž tentokrát na nahrávke podpísala tradičná (slovak)radio-friendly filozofia slovenských kapiel. Miestami z toho taký zvláštne sterilný pocit Jany Kirschner alebo NOCADEŇ (a tým nemyslím len text úvodnej skladby z dielne východniarskych novoromantikov). Ale! Presne tak isto, ako tá charizma a osobitosť vykorčuľovali z plagiátorských končín pri albume „Experiment“, rovnakým receptom uniká novinka zo slovenskej priemernosti.
„Taký deň, aký by mal prísť, keď na zázraky neveríš/Zbytočný... nie však celkom nezmyselný.“
Mainstreamovou šablónou prešla aj dramaturgia albumu, v pozitívnom zmysle. Od pohodových skladieb v strednom tempe, ktoré sa vám okamžite vryjú do pamäte (na rozdiel od slovenských kolegov to však chce neporovnateľne viac posluchov na to, aby vás začali nudiť), po občasné výlety do energických rockových rytmov („Chodec na lane“, „Príliš veľa sentimentu“) alebo balád („Spomaľ“, „Tieňohra“). Občas počuť čosi typicky britské (zvončeky v refréne „Opatrný“), záverečná „Bolo, je a bude“ je bohémskou atmosférou zase typicky (česko)slovenská. Texty nie sú príliš hlboké, ani osobné. Ostatne, nepíše ich Katka, ako by sa nejednému fanúšikovi žiadalo, ale dvorný textár PEHY, Vlado Krausz. Interpretácia im však dodáva šarm, spomínaná „Za tebou“, textovo sa nijako nevymykajúca prvoplánovým novoromantickým výtvorom NOCADEŇ, toho budiž viac než žiarivým príkladom.
PEHA svoj nový album pokrstila 16. novembra v novom bratislavskom „multi-klube“ Dopler. Koncert iba potvrdil profesionalitu a talent tejto skupiny, nie len po formálnej stránke, zosobnenej využitím elektronických loopov či častým striedaním nástrojov. Bolo zaujímavé sledovať kontrast vo vyspelosti nových skladieb s „mladíckymi“ ukážkami z debutového albumu. „Diaľkové ovládanie“ má aj po rokoch čosi do seba, napriek tomu vývoj, tak badateľný už na druhom albume skupiny, je čosi, čomu by sa mal zbytok slovenskej scény priučiť. Katka Knechtová je naživo energická frontmanka a naozaj vyspievaná speváčka, ktorej výkon môže ohroziť maximálne tak porucha mikrofónu - v tvárach prítomných superstars Samuela Tomečka a Mira Jaroša sa zračil očividný rešpekt - pomedzi skladby však nezaprela plachosť, občas maskovanú celebritovskými gestami a „hláškami“. Najsilnejšia singlovka v histórií PEHY, „Hlava vinná, telo nevinné“ v živom prevedení dokázala, že Knechtovcom sa už minimálne raz podarilo stvoriť čosi skutočne výnimočné, skĺbiť všetky výhody Katkinho hlasu s hudobnou unikátnosťou konkrétnych zopár minút. Je skvelé, že spravili takýto skvelý song; je trochu škoda, že ma všetko nové, zosobnené na albume „Deň medzi neďelou a pondelkom“ núti porovnávať.
„Svetlá žiaria, dlane chladnú, každú chvíľu môžeš spadnúť, kolíšu sa laná. Rovnováha tajných prianí, môžeš zletieť nepoznaný, o päť minút dvanásť."
Predchádzajúci album PEHY mal byť „experimentom“ - vykročením do sveta elektroniky. Nakoniec to bol „iba“ rockový album, ktorý v zopár momentoch flirtoval s loopmi a elektro zvukmi; rozhodne menej, než čo by stálo za reč. „Deň medzi nedeľou a pondelkom“, sa mal zase vrátiť naspäť k pesničkovému pop rocku. Nakoniec je to stále „len“ PEHA. Vyvíjajúca sa, no nie meniaca sa. Možno za to môže hlas Katky Knechtovej, ktorý je natoľko charakteristický, že už pomaly nemá čím prekvapiť. Isteže, bolo by naozaj krásne, keby najlepšia slovenská mainstreamová kapela zároveň udávala tempo a pioniersky svietila na cestu vpred. V čase nutného a nešťastného zaplavenia rádiového éteru slovenskými superstarovcami, rôznymi DIY kratochvíľami a nekonečného lúhovania interpretov, ktorí to už dávno mali zabaliť, však úplne stačí, že PEHA zostala PEHOU. Magnetickou, milou... príjemnou a počúvateľnou. Slovenskou jednotkou.
