Chris Barnes teda nekecal. SIX FEET UNDER naozaj nahrali svoj ”Reign In Blood”. To najlepšie z hĺbky šiestich stôp nesie v názve (ne)štastné číslo ”13”.
Neuveriteľných 10 rokov už ubehlo od vydania debutu ”Haunted” vtedy ešte death metalového ”all star” projektu členov CANNIBAL CORPSE, MASSACRE a OBITUARY.
Kým prvé dva albumy niesli až príliš typický rukopis gitaristu Allena Westa (skladba ”Nonexistence” z dosky ”Warpath” je dokonca postavená na tom istom riffe ako ”By The Light” a jej remix ”Bullituary” z posledného štúdiového záseku OBITUARY), od titulu ”Maximum Violence” už SIX FEET UNDER pod vedením náčelníka Barnesa postupne získavali svoj nezameniteľný ksicht.
Novinka ”13” je po doskách ”True Carnage” a ”Bringer Of Blood” zavŕšením pomyselnej trilógie dokonale prasáckeho death&rollu. Od slayeráckeho bláznovstva „Undisputed Attitude“ som nepočul niečo také špinavé a vulgárne. Prehnitý, prašivý zvuk gitár, metalové riffy zasekávajúce sa do miestami až punkového besnenia, pekelný rev jedného z posledných Mohykánov death metalu – SIX FEET UNDER sú v roku 2005 silní a presvedčiví ako nikdy predtým.
Túto kapelu sledujem počas celej jej kariéry, mal som pocit, že ma už ničím nedokáže prekvapiť. Pravý opak je pravdou. „13“ je čírym destilátom toho najlepšieho, čo kedy títo šialenci stvorili. Počnúc 
pomalým rozbehom rytmickej sekcie Buttler-Gall v úvodnej „Decomposition Of The Human Race“ (presne v štýle pamätného zárezu „Feasting On The Blood Of The Insane), končiac strmhlavo rýchlou jazdou v titulnej „13“ s efektným Chrisovým syčaním. Celá doska fantasticky graduje od parádnej klipovky „Shadow Of The Reaper“. Dvojica skladieb „Deathklaat“ a „The Poison Hand“ už teraz patrí do zlatého fondu tvorby SIX FEET UNDER. Takto nejako si predstavujem hudbu, ktorá má na koncerte zaznieť, keď sa z publika ozve (v našej redakcii veľmi obľúbený) výkrik „hobluj!“.
Som rád, že sa Barnes vo svojich textoch vrátil po zbytočnom politizovaní typu „Amerika The Brutal“ k osvedčeným hororovým témam, v skladbách „Wormfood“ a „The Art Of Headhunting“ dokonca aj k obľúbeným červíkom. Nebudem sa rozpisovať o vôni hliny na cintoríne, pachu starých bitúnkov či chuti potu obete tesne pred prvým zárezom motorovej píly... myslím, že stačí skonštatovať, že nič lepšie ako „13“ pod hlavičkou SIX FEET UNDER doposiaľ nevyšlo. Na to ostatné prídete aj sami.
Po vyslovene trápnom druhom dieli „Graveyard Classics“, ktorý len potvrdil starú známu pravdu o opakovanom vtipe, som mal o túto bandu tak trochu obavy. Som rád, že celkom zbytočne.
