Extrém, stávajúca línia, kam sa ľudské vedomie a schopnosti môžu dostať. Stačí dotyk a nezmerná vôľa a naša imaginárna hranica, kam sa dá ísť, sa posúva o kúsok ďalej. Je ich mnoho, nachádzajú sa v rôznych sférach, fyzických alebo tých duševných, a každý má šancu sa ich dotknúť. Spolu s novým albumom ENSLAVED tú šancu máme aj my. Dotknúť sa hraníc extrémnej imaginácie, ktorú nám Severania tentokrát predkladajú. Ako už roky...
Odraz upokojujúceho zeleného svetla rozrazí bloky vnímania a pre vychutnanie si nasledujúcich sekúnd je potrebné odpútať sa a len sa nechať niesť hudobným priestorom, ktorý ale v skutočnosti prináša obrazy, svety, pocity... Práve s touto obrazotvornosťou, častokrát hraničiacou s dávkami psychedélie Severania na posledných troch albumoch pracujú. Nikdy sa však nevzdali svojich koreňov, ktoré spočívajú hlboko v minulosti, a až pohanským tradíciam a pocitom vo svojej tvorbe. Zmenila sa však forma a odlesky minulosti sú tak menej zreteľné pre bežného pozorovateľa.
Aj napriek zmenám v zostave tvrdé jadro kapely zostalo nedotknuté, a ak mám porovnávať s minulosťou, tak tentokrát nám „Isa“ ponúka ďaleko prístupnejší materiál, než tomu bolo vtedy. Kompozície sú ďaleko viac postavené na prepracovanom rytmickom podklade s pre kapelu už typickým zvukom, kráčajúcim po hranici rocku a metalu, skĺzavajúc chvíľami hlboko do jednej oblasti, inokedy zas do druhej. Sila, s akou kompozície udierajú sa často divoko mení a nezriedka z blúdenia po psychedelických pláňach vybrnkávačiek, klávesových výstupov vytrhne silný nájazd gitár v doprovode hrmotu bicích a deathového vokálu. Aj napriek strmosti týchto prechodov tieto vyznievajú veľmi prirodzene a nenútene. Tradičným a nemenným artiklom zostal vokál, stále obohacovaný o nové elementy, avšak stále silne blackový škrekot, bez ktorého si tvorbu ENSLAVED snáď ani neviem predstaviť. Atmosféra... nech okúšate ktorúkoľvek ponúkanú skladbu, v každej bude cítiť jemnú esenciu melanchólie epiky a silnej arómy akéhosi tajomna. Tajomna objavovania nepoznaných zákutí vlastnej mysle a priestorom za. Každá skladba ponúka svoju dávku atmosféry a každá osobitým spôsobom utkvie vo vedomí. Či už je to pútavá dynamika vo „Violet Dawning“, epický nádych rozviatej „Reogenesis“, melanchólia „Ascension“, agresivita „Secrets Of The Flesh“, osobitosť „Isa“ respektíve kombinácie toho všetkého v momentoch ďalších trackov. Netreba opomenúť ani účinkovanie hostí, v podobe prachom zapadajúcich hviezd minulosti – viď zostava.
Hodnotenie je samo o sebe vyslovené celou recenziou a ja opäť raz opatrne zostúpim s mesačnou silou k Yggdrasillu samotnému pri úsvite, ktorý fialovou farbou skvie sa (ehm, ehm...).
