Existuje zopár albumov v rámci rôznych štýlov, ku ktorým sa dá kedykoľvek vrátiť, pretože už vo svojej dobe patrili k nadčasovým skvostom, priekopníckym dielam, ktoré prispeli k zásadnej zmene smerovania scény, ku ktorej patrili. Ťažko povedať, nakoľko album „Omnio?“ stál na začiatku takejto zmeny, pretože smolou nórskych priekopníkov metalovej avantgardy IN THE WOODS... bola vždy ich nenápadnosť.
Pôvodne pagan black formácia už na svojom debutovom albume „Heart Of The Ages“ naznačila, že akési štýlové škatuľky, prípadne čisto black metalová obmedzenosť si u nich svoje miesto nenájdu. Málokto však čakal, že po debute a reedícii svojho prvého dema príde vlastne už na druhom radovom albume k takej veľkej zmene. Písal sa rok 1997 a metalová hudba sa krútila v tornáde zmien. Objavovali sa prvé náznaky prechodu ku priamočiarejšej, komerčnejšej hudbe, dlhočizné epické opusy sa prestávali nosiť. A zrazu „Omnio?“. S kultivovanejším doom metalovým zvukom objavili IN THE WOODS... čaro práve siahodlhých kompozícií, o akých sme si mysleli, že už máme dávno za sebou. Žiadne refrény, žiadne slohy, hudba na tomto albume plynie podľa vlastnej logiky, gradácie k rytmickým i aranžérskym vyvrcholeniam sa striedajú s pokojnými plochami metalom ovplyvnenej ambientnej estetiky. Na rozdiel od takých THERION pristupujú IN THE WOODS... k pojmu metalová symfónia zodpovedne, nevykazujú iba bombastické formálne znaky, nekrížia metal s vážnou hudbou, ale naopak, transformujú ho prirodzene, z vnútra. Ak existuje medzikrok od surového doom metalu počiatku deväťdesiatych rokov k súčasnej tzv. postdoomovej forme, jedným takýmto krokom prispela práve táto doska vtedy už neblackmetalovej, neskôr ťažko avantgardnej a dnes už dávno rozpadnutej a v dobrom spomínanej veľskupiny.
Absencia surových vokálov, kultivovanosť a obrovský umelecký rozmer tohto albumu svojho času odradilo veľa ľudí. Málokto mal trpezlivosť lúskať sa 15 minútovou úvodnou „299 796 km/s“, takmer dvanásťminútovou famóznou „Weeping Willow“, ktorej úvod patrí k extatickým vrcholom albumu, či titulnou, dvadsaťpäťminútovou kompozíciou „Omnio?“, ktorú kapela pre istotu rozdelila na tri časti „Pre“, „Bardo“ a „Post“, hoci takmer zbytočne, pretože počúvané oddelene ukracujú poslucháča o komplexný zážitok. Inštrumentálne sa IN THE WOODS... udržali v rovine sympatickej jednoduchosti, kompozične však napodobnili jeden zo svojich veľkých vzorov. ANATHEMA mala v tej dobe obrovské šťastie, že odborná kritika sa vo svojich úvahách o „metalových nástupcoch PINK FLOYD“ držala skôr hudobnej podobnosti.
Našťastie, štýl IN THE WOODS... nenašiel príliš veľa záujemcov o vykrádanie. Album „Omnio?“ tak znie sviežo aj dnes, po ôsmich rokoch, a keďže nemá svojho priameho príbuzného ani medzi ostatnými radovkami ITW, tvorí táto doom metalová „bohémska rhapsódia“ unikátnu stavebnú jednotku hudobnej histórie nielen jednej výnimočnej kapely.
