HORKÝŽE SLÍŽE som prvý kráť zaregistroval kdesi hlboko v roku 1995, keď v jednom rádiu znela ich skladba „Maštaľ“. Odvtedy uplynul opäť nejaký ten rôčik a kapele, na ktorú som pomaly zabudol, púšťali v Slovenskej televízii amatérsky klip (výraz, ktorý sa neskôr stal výstižným pomenovaním ich videoklipov), práve k skladbe „Maštaľ“. Opäť prešlo veľa rokov a z kapely, ktorej som pre síce zábavnú, ale na domáce média príliš vulgárnu recesiu nedával veľa šancí na úspech, sa stalo jedno z najpopulárnejších zoskupení na domácej mainstreamovej scéne, s početnou základňou naprieč vekovým spektrom od predpubertálnych žiakov základných škôl až po generáciu tridsiatnikov, štyridsiatnikov obľubujúcich ich hudbu pre svojský humor a šťavnaté texty.

Zatiaľ posledný a podľa očakávaní mimoriadne úspešný album neprináša výrazné zmeny štýlu. Tradičné punkovo jednoduché melodické skladby bez ambícií predvádzať akékoľvek virtuózne inštrumentálne výkony. Hudba HORKÝŽE SLÍŽE je totiž predovšetkým o zábave a stojí predovšetkým na textoch spojených s neraz vtipnými aranžmánmi. Opäť najviac pobavia a udrú do uší viac alebo menej hudobné úlety, z ktorých tento krát vyniká nielen najväčšou koncentráciou vulgarizmov, ale i jednostranným mierne filozofickým podtextom o podstate tzv. techno hudby, „Dvaja rockeri na techno párty“. Nasleduje jednoducho divný a ťažko pochopiteľný hypnotický monológ „Tibet“ a tradičná dokrútka „Nebolo to zlé“. V „Discíplína“ si zase podávajú tému S/M praktík a sexuálny podtext nechýba ani v „Slobodnoje vremja“. Refrén úvodnej „Sršeň“ je už zrelý na psychiatrické vyšetrenie a niečo podobne dementné som počul naposledy v „Angelo mutuje“ u alkoholicko-komediálnych TŘI SESTRY. Nechýba ani recesia smerovaná do vlastných radov v „Kapely“ a „To prejde“, spolu s ešte cennejšími, ako vždy smrteľné presnými zásahmi do radov iných domácich „hviezd“.

„Ritero Xaperle Bax“ v ničom nezaostáva za svojimi predchodcami, hoci spomínaný zábavný faktor už nedokáže natoľko prekvapiť, ako tomu bolo v minulosti. Album, ktorý si pre pobavenie niekoľko krát pustíte a časom upadne do zabudnutia. Napriek neskrývanej textovej infantilnosti a častým slovným hračkám na úrovni najnižších cenových skupín bez problémov výborne pobaví, na rozdiel od relácií typu Uragán, variacich z podobných overených ingrediencií. Humor a hudba HORKÝŽE SLÍŽE totiž pôsobí stále rovnako spontánne a nenútene ako v začiatkoch. A že ich počúvajú aj deti? No a? Prestaňte sa hrať na „namystrovaných“ intelektuálov a zabavte sa!