Po mnohých neúspešných pokusoch sa mi konečne podarilo navštíviť, hoci nie na celý čas jeho konania, najväčší festival v strednej Európe SZIGET FESTIVAL, ktorý sa konal na budapeštianskom ostrove Óbuda. Tento multikulturálny a multižánrový a všetko ostatné multi fest ovenčený mnohými (oprávnenými) superlatívmi ponúkol počas svojho týždňového konania svojim 369 000 (!!!) návštevníkom (cca. 60 000 denne) mnoho hudobných, ako aj nehudobných aktivít a podujatí, ktorými sa týmto dostatočne a pritom veľmi originálne odlišuje od ostatných - klasických festivalov.
„Ticho pred bojom” – nehudobné aktivity
Pri pohľade do festivaloveho bulletinu som sa sprvoti mierne obával, čo s voľným časom, nakoľko každé z cca. 15 pódií začínalo svoj deň až od 16.00 hod. Našťastie tieto moje obavy sa rozplynuli hneď po príchode, keďže organizátori pamätali skutočne na všetko, a tak Vám čakanie na podvečerné vystúpenia nepripadalo ako zabitý čas, ba čo viac, určitým spôsobom Vás tieto aktivity obohatili, a tak Vám “vďaka” nim aj čo-to hudobné určite utieklo :-)
V areáli jedneho z maďarských pivovarov si záujemci mohli zahrať futbal, a to hneď niekoľko druhov – klasický, vodný (na šmykľavom povrchu), stolný – na viac ako 40 stoloch, ako aj futbal na stene, pri ktorom ste zavesený a zabezpečený horolezeckým výstrojom a snažíte sa ako šimpanz odrazmi od steny zasiahnuť rovnako visiacu loptu do protihráčovej siete (vysoko odporúčam!).
Nemenej zaujímavým a hlavne poučným zažitkom je návšteva Ability parku, kde sa môžete vcítiť do kože ľudí, ktorí sú vďaka rôznym okolnostiam telesne postihnutými a vyskúšať si aké ťažké prekážky musia v živote zdolávať. Ide tu napr. o možnosť vyskúšať si jazdu v invalidnom vozíku v domácom prostredí, alebo jazdu na ručne poháňanom bicykli, ako aj miestnosť slepých spojená s identifikáciou rôznych predmetov na základe pachu, či hmatu.
Armádny stánok ponúkal možnosť vyskúšať si “Rambo” dráhu, či zahrať si paintball. Pre viac uletenejších organizátori pripravili aj tarzanovské dráhy zručnosti, pri ktorých sa viacmenej stále len hompáľate a visíte (vďaka čomu tu jeden z mojich kamarátov za svoju odvahu zaplatil vykĺbeným ramenom), ako aj možnosť bungee jumping-u.
Pre umiernenejšie nátury tu bola možnosť zhotoviť si s pomocou odborníkov svoj vlastný animovaný film, pozrieť si kino, či zájsť na regeneráciu duše na svätú omšu, alebo cvičenie jógy. Vyššie k osvieteniu Vás mohol priblížiť chodník odriekania u Hare Krišny, alebo zapísanie svojho želania na szigetovský Múr nárekov. A ak ste už mali všetkého ozaj dosť, stále tu bola možnosť vzdialiť sa okolitému dianu prostredníctvom internetového stánku, ktorý umožňoval spojenie s mimoszigetovským svetom, či len tak si ležať na szigetovskej pláži pri čítaní rôznych časopisov, alebo sa aj poriadne vykúpať v bazéne, či v zakázanom Dunaji. Skrátka množstvo možností a nemožností az do omrzenia, a ešte aj čosi naviac (napr. až 30 rôznorodých krčiem…).
“S hudbou v žilách”
Sziget ponúkol navštevnikom počas svojho trvania viac ako 1000(!) hudobných vystúpení, takže je nemožné ich tu všetky zreferovať. Z “nášho” metalovejšieho pohľadu však stojí za zmienku, že okrem prevažne nie zlých domácich kapiel, bola každodenná hlavná dvojhodinovka na Hammerworld stagi venovaná kapele svetového mena. Vďaka nemožnosti byť celý týždeň na festivale, mi tak žiaľ unikli predstavenia CANNIBAL CORPSE, SAXON, GRAVE DIGGER, a aj CHILDREN OF BODOM.
Prví, ktorí z nášho súdka stoja za spomenutie boli piatok hlavne pódium otvárajúci ZDOB SHI ZDUB – Moldavci známi z televízie, avšak predsa len v trochu inom šate. Veľmi zaujímavo, t.j. relatívne tvrdo podaný mix rocku a balkánskeho temperamentu. Na pomoc im dokonca prišla aj hviezda DJ Vasile s tiež veľmi podareným výstupom. Po nich to už na hlavnom pódiu nestálo za veľa. A preto hor sa k osvieženiu k Hammerworld stage a postupne sa duševne pripraviť na hviezdu večera – THE GATHERING. Už popoludňajší soundcheck naznačil, že sa celé vystúpenie bude niesť v pokojných vodách, a večer odohrané skladby ako „Analog Park“, „Even The Spirits Are Afraid“, „On Most Surfaces“, „Strange Machines“, „Marooned“, „Saturnine“, „Amity“, „Souvenirs“, „Travel“, „Great Ocean Road“, „Eleanor“, „Black Light District“ iba spomínanú atmosféru potvrdili. Môže sa zdať, že pri takomto nemetalovo ladenom vystúpení to zaváňalo nudou a jednotvárnosťou, avšak vzhľadom na vysokú citovú zanietenosť kapely ako aj jej prejavu bolo zrejmé, že to žiadna nuda nebola, naopak skladby navodzovali veľmi príjemné pocity, až som mal niekedy pocit, že sa vznášam na zemou... a keď ešte človek pootvorí oči a tam zazrie usmiatu Anneke, tak to je hotová poézia!!! Po takomto koncerte som si už ničím nechcel kaziť chuť, a tak, možno aj vďaka určitej cestovnej únave, som sa vybral do ríše snov.
V sobotu na metalfans čakali až dve horúce hviezdy, a to IN FLAMES na hlavnom pódiu a AMORPHIS na tom menšom, metalovom. Aj vďaka tomu, že hlavnou hviezdou na main stage boli fínsko-himovský THE RASMUS, tak bol po IN FLAMES dostatok času na menšiu regeneráciu tela a nechaotický presun. Švédi začali zostra s „Pinball Map“, aby pokračovali s nemenej hviezdnymi „Embody The Invisible“, „Clayman“, „Moonshield“ „Whoracle“, „Trigger“, „Only For The Weak“, či skladbami z novej fošne, ktorých názvy žiaľ ešte neovládam. Klasicky veľmi kvalitný a energicky výstup, ktorý však mal istý technicky nedostatok – pán zvukár dosť podstatne zabudol na Andersov vokál, ktorý v určitých pasážach úplne zanikol. Škoda. Pivko, výmena prepoteného a úplne zmáčaného trika, a hor sa na Pasiho s AMORPHIS! Nakoľko ich repertoár až tak do detailov neovládam, viem len, že sa jednalo o staršie kúsky, nakoľko nič z posledných počinov nezaznelo. Asi už vtedy Pasi tušil, že opúšťa kapelu, tak sa chcel rozlúčiť, a veruže sa aj rozlúčil patrične rezko. Rovnako ako u IN FLAMES veľmi poctivo odvedený výkon.
V nedeľu sa môj počiatočný program niesol v znanení revivalov AC/DC, IRON MAIDNEM (toto nie je preklep) a hlavne podareného FAITH NO MORE. Následne však došlo na lámanie chleba, a to či v rovnakom čase na rôznych pódiách zvíťazia MY DYING BRIDE, alebo ANTHRAX.
Nakoniec sa presadilo moje doomové podvedomie, ktoré si od Britov vychutnalo celú škálu šťavnatých songov: „Dreadful Hours“, „Wreckage of my Flesh“, „Fever Sea“, „Raven And The Rose“, „The Prize of Beauty“, „Cry of Mankind“, „Catherine Blake“, „She Is The Dark“ a „Under Your Wings And Into Your Arms“. Z vizuálneho pohľadu zvolil Aaron veľmi zaujímavý postup, keď do čierno zahaleného pódia a k čierno ladenej osádke kapely a osadenstva vbehol v arielovo čisto bielom prevleku! Doslova ako nevinný Syn Boží! A rovnako božsky svoj set odspieval a chalani odohrali, hoci MDB ultrafans si žiadali niečo z „Turn Loose the Swans“, ja som ničoho neľutoval. Napriek trochu odmeranejšiemu prístupu veľmi kvalitná bodka za mojou účasťou na Szigete.
V každom prípade treba uviesť, že Sziget Festival nie je iba o hudbe, hoci mu dominuje, no je to hlavne miesto oslavy leta, voľnosti, tolerantnosti a slobody, kde za svoje nie najlacnejšie vstupné dostanete nadštandardnú kvalitu a servis.
