Na zvláštny cintorín, kde hroby nie sú nemé...práve naopak rozprávajú príbehy. Príbehy nie len tak nejaké, ale priamo zhudobnené legendy starých časov, naplnené mýtmy a temným podtextom svojich nenaplnených osudov. A tieto osudy sú nám tlmočené skrz členov ROOT. A ako sa im v tom darí. Ja osobne si myslím, že výborne, pretože keď sa skĺbi zohratá zostava, muzikantská zručnosť so zaujímavou spájajucou ideou, nemôže vzniknúť vyslovene zlý materiál, práve naopak. Presnejšie popisovať hudbu, akú ROOT produkujú je to isté ako sypať soľ do mora. Určite však ROOT hrajú metal mysticko temnej podoby a výrazovými prostriedkami, ktoré túto rozvíjajú. Tak čím sa „Madness..." líši od svojho predchodcu? V prvom rade to je jednotná myšlienka a dá sa povedať, že sa jedná o koncepčný album. Tento fakt ide ruka v ruke nielen s ideovou náplňou (ktorú som ozrejmil v úvode), ale vo veľkej miere aj hudobnou „zložkou". Pôvodný smer, ktorým sa ROOT v posledných rokoch uberajú zostal zachovaný, no ak mam porovnávať s „Čiernou Pečaťou" tak tento prístup je jednoznačným pozitívom.
Album pôsobí omnoho zovretejšie a pevnejšie, v konečnom dôsledku ako nedeliťeľný celok. Nielen v tomto tkvie posun, ktorý kapela učinila. Určite tu badať zlepšenie v kompozičnej úrovni, skladby sú komplexné, energické, plné neodbytných prísad, aké ROOTi používajú. Blackieho hra je určite nezameniteľná a stále ju dovádza k vyššej dokonalosti, rovnako množstvo vyhrávok, bleskurýchlych (Ashokových) sól, aj premyslenejších postupov, ktoré dokážu aj emotívne zapôsobiť. Gitarová zložka je výborne stmelená Evilovou rytmikou. Evilov štýl bicích mám ja osobne veľmi rád a ani tentokrát ma v žiadnom prípade nesklamal. Trocha by som uvítal výraznejšiu basgitaru, aj keď tento element je výraznejší ako v minulosti, čo je ďalšie pozitívum. Samostatnou kapitolou je ako vždy sám Boss, ani ten nezostal na mieste, ale skúša aj nové (vyššie) pevecké polohy, ktoré sami veľmi rýchlo pri počúvaní nájdete. Či už to je „Endowment", alebo v baladickej „Autumn" Boss má skrátka dosť jedinečný a charizmatický vokál a vie s ním výborne pracovať. Nezostalo len pri gitarách, ale aj tentokrát sa o atmosféru tiež starajú občasné klávesy, alebo aj akustické party, ktoré mňa osobne veľmi príjemne prekvapili (v „Endowment" napríklad).
Spomínal som už energiu, tá kulminuje do polovice albumu a určite si len málokto nebude nepoklepávať aspoň nohou pri „Talking Bones", druhá polovica až záver tiahnú viac k melanchólii s pripomienkou časov „Knihy" Veľmi príjemným spestrením je v tomto smere „Autumn" A dostávam sa aj k bodu kritiky a to, pre mňa trocha zbytočnou psychedéliou „The Last Gate", ktorá na prvýkrát možno prekvapí, ale počúvať to viackrát pri ďalších posluchoch albumu už nedokážem. Týmto by som menoval snáď jedinú subjektívnu chybu tohto diela.
Tak to definitívne zhrniem, ROOT nahrali pre mňa album, ktorý určite nesklamal. Vo svojej podstate melodickejší na počúvanie, no vyžaduje si svoju pozornosť viacerých posluchov vzhľadom na slušné množstvo technických fines a komplexnosti, ktorou ovplýva...A samozrejme to hlavné, atmosféru, emotívny náboj a mystické posolstvo...
P.s.: Ešte sa chcem "poďakovať", česko-slovenským poštám za stratu a nedoručenie tohto promo CD...ĎAKUJEM
