JOE BONAMASSA - Redemption

JOE BONAMASSA - Redemption

JOE BONAMASSA - Redemption

JOE BONAMASSA - Redemption

„I love blues! Man, it´s like the best music in the world, isn´t it? I just love it!“, kričala kedysi Beth Hart s detsky rozsvietenými očami do publika na svojom úžasnom koncerte v amsterdamskom Paradise.

Snáď najväčší bluesrocker súčasnosti s ňou do kontaktu prichádza opakovane a zdá sa, že táto pozoruhodná osoba nainfikovala aj jeho. Keď aj nepočítame masívne koncertovanie, od posledného albumu ubehlo dva a pol roka. Odvtedy stihol vydať novú nahrávku so zmŕtvychvstalými BLACK COUNTRY COMMUNION, podobne sa podieľal aj na nových skladbách funkových ROCK CANDY FUNK PARTY a začiatkom roku 2018 sa dostala von jeho (už tretia) kolaborácia s Beth Hart – „Black Coffee“.

Takto rôznorodé aktivity v krátkom čase práve dostávajú korunu na novinke „Redemption“, ktorá v novom miléniu obohacuje Joevu sólovú tvorbu už trinásty raz! Mohol by ho byť plný Metalopolis, keby sme chceli.

Obrázek_2

Nová porcia muziky sa vám ale po silnom návyku na predošlý, na pomery Bonamassu potemnelý, album musí v hlave trochu upratať – Joe sa totiž rozhodol správne, keď nasledovníkovi skvelého „Blues Of Desperation“ prehodil výhybku, aby fanúšika neunudil opakovaným mlátením tej istej slamy v krátkom čase.

Nálada na „Redemption“ je uvoľnenejšia od prvých taktov. Zamyslenejšia sa zdá byť snáď len titulná dráma so silným westernovým nádychom a vkusná balada „Self Inflicted Wounds“. Z rannej opice nás ale prebudia prudké bicie, ktoré bezostyšne ukradli Zeppelinom prvé takty zo skladby „Rock and Roll“, a potom si už pozornosť pýtajú dychové nástroje, ktoré v spojení s Joeovým rokenrolom majú tendenciu vyznievať dosť cirkusantsky a záleží od nálady, či ich vôbec poslucháč akceptuje. Tento pocit vrcholí hneď v druhej „King Bee Shakedown“ so silným rockabilly nádychom, cválajúcej prekvapivo v tempe nesmrteľnej „L.A. Woman“ od DOORS.

Našťastie, výskyt dychových nástrojov Bonamassa drží v rozumných medziach, hoci na ne narazíte naprieč celou nahrávkou. Snaží sa o ich využitie s mierou, tam, kde to dáva zmysel a dokresľuje tak najmä atmosféru skladieb veselšieho zamerania. Angažovane pokyvovať hlavou do rytmu si opäť môžete pri väčšine z nich a úlohou tejto zbierky nie je nič väčšie – ideálna vec do auta na dlhšie trasy.

Napriek kadencii, v akej nás Joe svojou novou tvorbou zásobuje a napriek jeho typickému gitarovému „kutilstvu“, aj tentokrát sa dokázal s pomocou Kevina Shirleyho udržať na uzde a prichádza s dvanástimi zvukovými stopami, ktoré nie sú zacyklené v zajatí strunových rubikových kociek, ale predovšetkým sú piesňami. Piesňami so zapamätateľnými melódiami a chytľavými refrénmi, ktoré sú efektným liekom na prípadnú jesennú melanchóliu za predpokladu, že si podobné nálady na chvíľu chcete nechať od cesty. Ak agilný štyridsiatnik sóluje, väčšinou to niekam smeruje a ctí to ducha piesne.

Joe sa občas zahľadí z okna do prázdna a vráti sa duchom do 80. rokov – v „Just 'Cos You Can Don't Mean You Should“ vypustil na vzduch svojho vnútorného Garyho Moorea a v ľahučkej „Deep In The Blues Again“ so širokým úsmevom odhalíte THE WHO.

Bonamassova novinka nemôže nikomu otvoriť ústa muzikantským novátorstvom, či objavením niečoho nepoznaného – na to blues jednoducho nie je stavané a nikto to od takejto hudby neočakáva. Naopak, dala by sa úspešne namietať určitá šablónovitosť, kde sa len mení nosný motív, refrény, gitarové sóla a občas sa to pre zmenu chuti v ústach ozvláštni opäť raz osviežujúcimi backing vokalistkami, či netypickými intrami piesní („Ghost Of Macon Jones“). To ale už útočíme na podstatu žánru ako takého.

Hlavné je, že o Joevi Bonamassovi naďalej môžeme hovoriť ako o človeku stojacom na jeho špici. Je to bluesman každou bunkou a je v tom dobrý. Zamrznutí pri obrazovke vo videu k „Evil Mama“ sledujete, s akým pôžitkom v sólach znásilňuje struny a ohýba si ich pre vlastné potešenie z hry – hmatateľná radosť z toho, že robí, čo miluje. A pre nás je zase radosť počúvať takúto muziku! Tak už vylezte z tých tmavých kobiek, depkári!

 Přidejte svůj názor

Martin

Verdikt

Bonamassa sa napriek svojmu gitarovému „kutilstvu“, aj tentokrát sa dokázal udržať na uzde a prichádza s dvanástimi zvukovými stopami, ktoré nie sú v zajatí strunových rubikových kociek, ale predovšetkým sú piesňami. Opäť radosť počúvať!

Hodnocení

Autor
-
Redakce
-

Další informace

Stopáž: 1:04:49

jbonamassa.com

Sestava

Skladby

  1. Evil Mama
  2. King Bee Shakedown
  3. Molly O'
  4. Deep In The Blues Again
  5. Self-Inflicted Wounds
  6. Pick Up The Pieces
  7. The Ghost Of Macon Jones
  8. Just 'Cos You Can Don't Mean You Should
  9. Redemption
  10. I've Got Some Mind Over What Matters
  11. Stronger Now In Broken Places
  12. Love Is A Gamble

Diskografie

Redemption (2018)
Blues Of Desperation (2016)
Different Shades Of Blue (2014)
Driving Towards The Daylight (2012)
Dust Bowl (2011)
Black Rock (2010)
Live Trom The Royal Albert Hall (2009)
The Ballad Of John Henry (2009)
Live From Nowhere In Particular (2008)
Shepherds Bush Empire (Live) (2007)
Sloe Gin (2007)
You & Me (2006)
Had To Cry Today (2004)
Blues Deluxe (2003)
So, It's Like That (2002)
A New Day Yesterday, Live (2002)
A New Day Yesterday (2000)