Keď sa skladateľská bezradnosť snúbi s pubertálnou naivitou v textoch, ťažko čakať zaujímavý hudobný zážitok. Sympatickí austrálski surferi PARKWAY DRIVE žiaľ spĺňajú na svojej novinke „Ire“ do bodky túto nešťastnú kombináciu.
„Poďme urobiť album pre európske letné festivaly!“ zaznelo vraj jedného dňa v skúšobni v Byron Bay. Bolo to už nejaký čas po spirituálnom zážitku, ktorý PARKWAY DRIVE mali na britskom mamuťom podujatí Download v lete roku 2013. Vtedy im RAMMSTEIN svojím koncertom ukázali cestu do budúcnosti, vraj to bola najlepšia show, akú kedy frontman Winston McCall videl. Chlapcov fascinovala najmä jednoduchosť gitarových riffov a neuveriteľná sila a energia, ktoré aj napriek tomu sršali z nemeckých veteránov.
A tak to poňali po svojom. Keď na európskom turné s HEAVEN SHALL BURN vystrájali s pyrotechnikou nezvyčajných rozmerov a intenzity, dalo sa to ešte pochopiť, bolo to fajn. Horšie to už vyznelo s prvým singlom „Vice Grip“. Zjednodušený metalcore PARKWAY DRIVE totiž znie ako IN FLAMES v roku 1996.
Na letných festivaloch táto skladba prekvapujúco fungovala, PARKWAY DRIVE sú naživo fantastickí, dokážu aj zdanlivo jalový song pretaviť do koncertnej parády. Blbé ale je, že „Vice Grip“ predstavuje to najlepšie, čo sa na novom albume nachádza.
Ak by sa celý niesol v tomto „proto-metalcore“ duchu, s jednoduchými, priamočiarymi bicími a chytľavou gitarovou linkou, ako napríklad v skladbách „Bottom Feeder“, „Vicious“ či úvodnej „Destroyer“, bolo by to stále dosť výrazné sklamanie, ale nie dôvod ignorovať ich novoročné európske turné.
PARKWAY DRIVE sa však, žiaľ, snažia byť pestrí. Na novinke koketujú s hip-hopom (zúfalá „Writings On The Wall“ aj s textom „put your hands up, put your hands up“), skúšajú to s orchestrálnymi aranžmánmi, sláčikmi, čistými vokálmi v zboroch (príšerný záver v podobe kúsku „Deathless Song“).
Odkazy na LINKIN PARK, RAGE AGAINST THE MACHINE, snaha o štadiónové chorály a to všetko skombinované s alibistickými návratmi ku koreňom („Dying To Believe“, „Dedicated“) - nie, „Ire“ jednoducho nedrží pokope, nefunguje to. Producent George Hadji-Christou, ktorý má na konte snáď iba spoluprácu s eklektickými frajermi PROTEST THE HERO, nebol dobrou voľbou. Nekopol PARKWAY DRIVE do zadku v momentoch, keď by to kapela najviac potrebovala.
V roku 2015 zrazu nemajú vlastnú tvár, ich jediným poznávacím znamením je Winston s jeho nezameniteľným, skvelým vokálom. Žiaľ, celé to znie, ako keby spieval vo viacerých kapelách na nejakej čudnej výberovke.
Čo je ale ešte horšie, PARKWAY DRIVE tu nie sú nositeľmi pozitívnej energie. Element, ktorý z nich urobil veľkú festivalú kapelu, je na novom albume potláčaný do úzadia nepochopiteľnou nasratosťou na celý svet.
Štyria chlapci z Austrálie, pôvodne dosť neohrabaná odpoveď na KILLSWITCH ENGAGE, svojou pracovitosťou, neutíchajúcou snahou a optimistickým šarmom premenili na zlato všetko, na čo siahli. Jeden rok spali na európskom turné na holej zemi niekde na Morave a hrali pre pár desiatok ľudí, o pár mesiacov neskôr už na nich chodili stovky v kluboch, tisíce na veľkých festivaloch.
Videli sme to na vlastné oči, v Prahe, v Bratislave, spolu s HATEBREED či DESPISED ICON. PARKWAY DRIVE utešene rástli a žali úspechy. Sú žiarivým príkladom toho, že slobodný svet a demokracia fungujú. Cestujú, hrajú, žijú si svoj sen, majú domy a spokojné životy. Napriek tomu všetkému na novom albume sršia jedom a konšpirujú o „bohoch, ktorých päsť nás rozdrvila“, blúznia o „crooked few“, ktorí nás ovládajú a pred ktorými sa oni, hrdí revolucionári, nesklonia. Celé zle. Ekologické problémy v textoch predchádzajúcej radovky „Atlas“ tu prerástli do naozaj nešťastných rozmerov.
O čo sympatickejšie by boli skladby o prekonávaní osobných problémov, boji so sebou samým, svojou lenivosťou a pohodlnosťou, vnútornými démonmi. Jednoducho, viac boxovania so životom v štýle HATEBREED a menej politologickej retardácie po vzore RATM a SOAD. Viac optimizmu v štýle songu „Vice Grip“ a žiadna bezmocnosť stelesnená v skladbe „Crushed“.
Z úspešných usmievavých športovcov sú zrazu hovorcovia zúfalej, bezvýchodiskovej generácie, ktorá to chce „nejako inak“. To sú tie momenty, keď vás pri počúvaní vašej obľúbenej kapely prepadá smútok a beznádej a keď preskakujete niektoré skladby. Presne toto sa mi pri „Horizons“ či „Deep Blue“ nikdy nestalo.
