Filmy často obdivujú upírov ako mýtických tvorov, pokračovateľov Inkuba a Sukuby. Zobrazujú ich aristokraticky nadradene. Pitie krvi má erotický náboj a večný život ponúka tisíce možností, ako si vychutnať čas, získať bohatstvo a pestovať múdrosť.
V novom diele Jima Jarmuscha sledujeme narúšanie tejto aury. Kým Werner Herzog zobrazil svojho upíra Nosferatu ako poľutovaniahodného tvora a Tomas Alfredson vnímal vampírov ako sociologický problém, Jim Jarmusch vychádza z koreňov žánru a dáva im odtlačok každodennosti.
Vidíme pomalý úpadok, rutinu a nechuť. Upíri sú vznešenými, ale vyčerpanými bytosťami. Film je situovaný do mesta Detroit, ktoré smeruje ku krachu, staré pamiatky chátrajú, 21. storočie je chudobné na vízie a ideály. Po stáročiach bytia majú zmysel už len hudba, literatúra a veda, aj to len ako ozveny minulosti.
Snímka toho nepotrebuje povedať veľa. Len to, že ak ste nočným tvorom a pozeráte sa z okna, je tam skrátka vždy len - tma.
Nie je to Mŕtvy muž, Ghost Dog ani Zlomené kvety. Jarmusch si pri Hraniciach ovládania našiel nový filmový jazyk. Príbeh nerozprával tradičným spôsobom. Nepovedal jediný fakt, nepopísal kauzalitu. Trval na tom, aby sme si všetko vysvetlili sami. Dialógy a obrazy boli plné významov a intertextuálnych odkazov. Film bol slobodný, veľmi otvorený interpretácii, ale zároveň pevne zviazaný rituálmi a systémom kódov. Bol filmom o filme a o diváckom zážitku. A bol absolútne fenomenálny.
Upírska snímka ďalej rozvíja tento štýl. S tým rozdielom, že je viac intuitívna ako organizovaná a predsa len prezrádza o niečo viac. Záľuba v hudbe sa tu prejavuje naplno. Už to nie je len soundtrack od BORIS a EARTH (všimnite si ten oblúk od Neila Younga v Mŕtvom mužovi), filmový hrdina sám podobnú hudbu komponuje, zbiera vzácne nástroje a spolu s nami si pozrie koncert skutočnej skupiny WHITE HILLS.
Už organizácia samotnej snímky pripomína hudbu. Má iba pár pevných záchytných bodov, nič zložito nerieši, len uplynie z jedného bodu do druhého. Nočná jazda po prázdnom meste. Načrtne niekoľko myšlienok, pracuje so žánrom, jeho zákonitosťami, odkazmi na iné diela a potom niekde skončí. Pripomína zážitok z naratívne prázdneho filmu, na ktorom je fascinujúci jeho samotný tok a všetko to, čo sa odohráva medzi riadkami, ibaže nie je taká pozorovateľská a zobrazuje uchopiteľnejšie veci. Je to magické, byť svedkom nového tvorivého zápalu.
