Doba je zlá. Havrany nechcú krákať, Wilson si doma zo skrine vytiahol sveter, na ktorom má napísané „GATE“, no a s tým predajom hudobných nosičov to tiež nie je ružové. Takže treba koncertovať. Show must go on, a tak vôbec. Nezdá sa však, že by mal Steven navzdory v poslednej dobe úctyhodnej kadencii nových nahrávok strácať dych.
Desať až pätnásť rokov po tom, čo boli domovskí PORCUPINE TREE zásadnou kapelou, musia síce aktuálne vyvracať chýry o vlastnom rozpade, no jednotlivé súčiastky kapely sa jednako nestratia ani samé osebe, čo špeciálne hlavný principál dokazuje vcelku nabitým diárom a, pokiaľ ide priamo o jeho tvorbu, aj zaujímavými doskami.
Medzi kritikou vyzdvihovanými vlastnými sólovkami sa tak nestratil ani minimalistický debut STORM CORROSION, kde síce spojil svoje sily s iným, švédskym hudobným mágom, no počuteľne mal hlavné slovo.
Agilný štyridsiatnik svoju sólovú tvorbu zjavne chápe ako tribute projekt, keď jej prostredníctvom ohýba koleno pred oltárom vybudovaným veličinám hudby zlatých sedemdesiatych rokov, ktoré ho ako umelca definujú. Majstrovstvo, s akým tak činí, tradične tkvie v schopnosti ukočírovať a umne prepojiť zásadné „sujetotvorné“ činitele. A pokiaľ možno, počuteľne sa pri tom neopakovať.
Navzdory svižnému rozbehu pod diktátom basy a hojnosti technických pasáží nahrávka veľmi rýchlo odhalí svoj všeobecne komorný charakter. Tentokrát Wilson stavil výhradne na dlhšie kompozície a dokázal ich naplniť výživným obsahom. Fantastické, naozaj zmysluplné sóla na rôznych nástrojoch tak len sporadicky nechá skĺznuť k inštrumentálnej masturbácii. A tam, kde sa tak stane, vám do hlavy vtlačí pocit, že ide o nevyhnutnú súčasť jeho sebarealizácie. Ventil zle skrývaného narcizmu. A že je teda logicky všetko v poriadku.
Rytmickými saltami a atmosférickými predelmi dodáva aj najdlhším skladbám vnútorné napätie - frenetické sonické vyvrcholenie „Svätého Piča“, predznamenané progresívnym „kingcrimsonovským“ zauzľovávaním šnúrok a kontemplatívnou medzihrou, patrí k najzaujímavejším pasážam albumu.
Čo je dôležité, skladby obstoja aj bez týchto „púťových atrakcií“ – naplno odhaľujú svoj potenciál aj v mysli poslucháča ako na kosť ohlodané a zbavené všetkých tých komplikovane sa tváriacich vyhrávok. Tradične podmanivá Porcupinovská psychedélia sa nielen v tých „výklusových“ skladbách stará o dostatok takmer až katarzných momentov. Náhla fascinácia, teplý pohľad von oknom, príjemná husia koža na rukách... Chápeme sa.
Wilson tu nemusí nutne ohurovať zložitosťou a komplexnosťou hudobného prejavu. No práve tam, kde vaše sluchové receptory prestane pokrývať hustými pavučinami „progresívnych“ prstolamov, vás ako jeden z mála hudobníkov pre ten prchavý okamih nainfikuje falošným pocitom, že viac už v hudbe počuť a zažiť nepotrebujete.
Dôvodov, prečo sa k „Havranovi“ vracať, je dostatok. Ak sa vám navyše odhaľujú len postupne a pomaly, vy a váš prehrávač sa síce spočiatku zapotíte, no takto príjemne vám po vynaloženej „námahe“ príliš často nebýva.
Z Wilsonovej kazateľnice už možno nezaznieva nič vyložene originálne, no keď medzi notami zachytíte zanietené rozprávanie o velikánoch (britskej) progresívnej hudby, zabalené do súčasne a moderne znejúceho zvukového kabátu, nemôžete si pomôcť. Svoje už tak indiferentné okolie zasypávate otravnými prehláseniami o jednej z progresívnych nahrávok roka.
