Keď INTRONAUT vymýšľali "Valley Of Smoke", mali to po "Prehistoricisms" asi oveľa ľahšie. Známi boli skôr insiderom a z ich miešania sludgoidného post-metalu s progom ešte vyzeral celkom slušný priestor na rast. S nasledovníkom je to už ťažšie a nepíšem to iba ako alibizmus preto, že Údolie dymu odo mňa dostalo desiatku.
Upodozrievať INTRONAUT z toho, že pod dojmom dobre naštartovanej kariéry poňali svoju hudbu ako biznisplán, by bolo hlúpe. Aj keby sa z podobnej hudby niekedy dalo vyžiť, kalifornská štvorica huličov už na prvý pohľad vyzerá, že hudbu robí najmä pre radosť. No a v roku 2013 ju tá radosť priviedla k "Habitual Levitations".
Nový album je pokračovaním "Valley Of Smoke". Ubudlo extrémneho vokálu, pribudli vláčne harmonické spevy, ktoré sa však u INTRONAUT stihli stať obchodnou značkou aj popri ručaní. Okrem toho zostalo všetko viac-menej po starom. A to nie je príliš veľká pochvala.
Na prvé počúvanie dokonca aj pri zvážení všetkých objektívnych aspektov ide o veľmi kvalitný album. Hudbe sa nedá vyčítať takmer nič. Je inteligentná, umne vystavaná, dostatočne pestrá a inštrumentálne veľmi vyspelá. Problém spočíva v tom, že silné momenty na "Habitual Levitations" prichádzajú skôr vtedy, keď o tom kapela skôr nevie. A takmer bezvýhradne vtedy, keď INTRONAUT hrajú tak jednoducho, ako to len dokážu.
Iste, je to vec vkusu. Polámané rytmy a zložito progresívne postupy nebývajú často skombinované so stoner- či sludgovým, psychedéliou napáchnutým zvukom, a práve tie premeny komplikovaného na jednoduché možno oceniť ako jednu z najsilnejších stránok Američanov. No ani takáto silná zbraň nemusí byť pre poslucháča dostatočnou náplasťou na to, že z "Habitual Levitations" toho hrozne málo vyčnieva.
Táto najväčšia slabina albumu má jednoznačnú príčinu v dvojitosti spevákov. Niežeby práve tento druh hudby potreboval charizmatického frontmana a texty, ktoré chytia za srdce, no ak už máte celý zvyšok muziky taký kreatívny a hravý, môže byť celkom na škodu, ak práve zo spevu ako z jednej z najcharakterizujúcejších čŕt hudby počuť, že jeho pôvodcovia majú navzájom zviazané šnúrky od topánok a okrem toho všetkého potrebujú úpenlivo sledovať oveľa dôležitejšie hmatníky.
INTRONAUT to v najsilnejších momentoch dokážu zahrať aj tak, že to dáva zmysel. Najviac to počuť v "Sore Sight For Eyes", najmä vďaka dôrazu na inštrumentálnu stránku. Všetko je v ňom tak akurát. No aj napriek tomu je celkom zjavné, že aby sa to mohlo obaliť rovnako skvelým zvyškom albumu, bolo by dobré predsa len trochu rozšíriť ohradu svojej pastviny a ochutnať trávu aj zo susedného svahu.
