Nuž, narvať do názvu kapely i albumu ešte viac osudovosti, beznádeje, zmaru a bolesti, internet od žiaľu skolabuje. Obal, na ktorom v nočnom lese pohrebný voz, poháňaný tuším samotnou Zubatou, čaká, kým sa gentleman oháknutý ako od Dickensa rozžehná s duchom svojej osudovej, vyzerá, ako keby ho v koprodukcii vymysleli Stoker, Erben a Shelley. Maliarov si zohnali štýlových, možno Millaisa s Rosettim, prvý maľoval, druhý miešal farby, aby bolo smutno ako sa patrí.
Dajte takýto materiál človeku cynickému, bezcitnému, skrátka hovadu, a s vašimi romantickými nápadmi a víziami zatočí presne takto. Ale odhliadnuc od toho sú Švédi WHEN NOTHING REMAINS príjemným prekvapením na poli žánru, ktorý si občas doprajem, hoci kadejaké hudobné vízie, ktoré sa snažia vyvolať v poslucháčovi stavy nejakého romantického smútku až pádu do depresií, idú mimo mňa.
To prvé je blbosť, to druhé – ak trpíš depresiami, máš vážny problém, lieč ho miesto toho, aby si ho prostredníctvom svojej tvorby prenášal na ostatných. Ľudia sú niektorí aj slabšie povahy, skončia pri „depressive suicidal x.y. metale“, režú sa zmaľovaní v pivnici žiletkami, a to nie je zďaleka to najhoršie, čo môžu povyvádzať.
WHEN NOTHING REMAINS z Göteborgu a okolia našťastie nie sú tento prípad a hrajú v zásade príjemnú, uvoľnenú, náladovú hudbu. Tie nálady síce nie sú žiadny GEHENNAH či iný vodvaz, nemyslím si však, že by ste po vypočutí „As All Torn Asunder“ začali siahať po čomsi ostrom, alebo hádzať dlhé pohľady na silnú vetvu duba v zámockom parku.
Deväťskladbový debut tejto skupiny – medzičasom dala dokopy zostavu, s ktorou by mohla aj koncertovať – prináša melodický a melancholický doom death metal, ktorý nejaké nové dimenzie žánru neodhaľuje, ale prináša bohatstvo veľmi pôsobivých pasáží a vyznačuje sa dramatickou atmosférou s prípustnou dávkou doommetalového pátosu a tragiky.
Nejde o nejaký ulepene sa vlečúci opus, voľných, pomaly plynúcich plôch je samozrejme dosť, WHEN NOTHING REMAINS sa do toho však vedia aj pomerne slušne a energicky oprieť, okrem maľovania neveselých nálad majú v krvi tiež drviaci, valivý a majestátny metal. Samozrejmosťou sú kadejaké klávesové podmazy, klavírne vyhrávky a tu a tam pasáž, v ktorej spotreba elektriny klesne výrazne pod v metale bežnú normu.
Veľmi dobré sú vokály, hlboký rev, ktorému občas kontruje vyšší nabrúsený tón. A niekedy sa k slovu dostane aj čistý spev. Fakt oceňujem, že Švédi sa vyhli kadejakým plačlivým polohám, aké poznáme napríklad od MY DYING BRIDE, a duet „kráska a zviera“ bol tiež zavrhnutý ako v súčasnosti už priveľké klišé. Ženský vokál je použitý maximálne ako efekt na cca jednom mieste.
Pri hľadaní inšpiračných vzorov Švédov by som Anglicko hádam aj vynechal, hladina pochmúrnosti, prípadne užialenosti je oproti starým PARADISE LOST, CATHEDRAL či MY DYING BRIDE alebo ANATHEMA predsa len nižšie. WHEN NOTHING REMAINS znejú tak akosi „švédsky“, čím teraz nemám na mysli akurát OPETH, a mám pocit, že baviť by mohli napríklad aj fanúšikov fínskych SWALLOW THE SUN alebo OMNIUM GATHERUM.
Vo výsledku ide o príjemnú, sympatickú žánrovú záležitosť, zastrešenú ruským vydavateľstvom, ktoré má doom metal ešte aj v názve.
