Bol to jeden z pomerne vzácnych okamihov. GRAVEYARD sme vám predstavili ešte ako pomerne neznámu, ale nádejnú kapelu v čase vydania debutu u kultového labelu Tee Pee Records. Druhý album už vyšiel u veľkej značky Nuclear Blast, pričom novinka je bez debaty jedným z najočakávanejších albumov žánru v tomto roku.
Až na mierne učesaný a na dnešné pomery tichší zvuk sa toho našťastie veľa nezmenilo. GRAVEYARD stále tlačia svoje retro do väčšej dokonalosti a stále bez akéhokoľvek náznaku pôvodnosti. Tvrdohlavý, ortodoxný blues rock sa v ich poňatí vymyká bežným stonerrockovým štandardom.
Pomalé balady „Slow Motion Countdown“ alebo „Hard Times Lovin’“, ako stvorené pre zachrípnutýhlas Joakima Nilssona, balansujú na hrane medzi nevkusným, ale stále úsmevným pátosom a uveriteľnou melanchóliou. Nilssonov hlas pritom na „Light Out“ nešplhá do výšok tak často ako v minulosti.
Najlepšie to však GRAVEYARD ide, keď sa do strún a blán poriadne oprú. Z valcujúcich vyhrávok a tučných riffov Nilssona a Larocca-Ramma či solídnej rytmiky tryská energia evokujúca zlaté časy Claptonovho power tria CREAM alebo Hendrixovej Experience. Túto podobu Švédov najviac vystihujú krátke hity „Goliath“ (ktorej klip sa tiež príliš nelíši od klipu titulnej skladby predchodcu), „Seven Seven“ alebo „Endless Night“, ku ktorej vydavateľstvo zafinancovalo na pomery žánru celkom netradične už druhý klip.
Žiada sa ešte spomenúť skladby nachádzajúce sa medzi spomínanými pólmi. Bez nich by to neboli GRAVEYARD, ako ich poznáme. „The Suits, The Law The Uniforms“ občas evokuje ľudových AC/DC, svoj podiel na tom má aj Nilssonov prejav chvíľami pripomínajúci zosnulého Bona Scotta.
Osobné a v náznakoch angažované texty ku GRAVEYARD a žánru ako takému už neodmysliteľne patria. Svojou prijateľnou naivitou dajú spomenúť na úsmevné spovede notorikov SAINT VITUS, a to najmä na kultový „Born Too Late“. Inšpiráciu BLACK SABBATH však budete u Švédov hľadať márne.
Znie to neuveriteľne. Aj tretí album absolútne nepôvodnej kapely môže baviť a nie je o nič horší než predchádzajúca dvojica. Albumy skupín tohto typu obyčajne fungujú raz, v lepšom prípade dvakrát, aj to v kontexte nostalgie alebo akejsi obskúrnej fascinácie „béčkom“.
V tom najhoršom prípade sa podobné skupiny neskôr začnú brať vážne a náznaky progresu dopadnú ako výstrely do tmy, podobne ako v prípade novinky krajanov WITCHCRAFT. GRAVEYARD sú však akoby z inej kategórie, na míle vzdialení revivalovým obludnostiam a ani retro škatuľka u nich nie je celkom na mieste.
Tomuto švédskemu kvartetu to verím. Ono tým koncom šesťdesiatych rokov jednoducho žije. Na „Lights Out“ je to počuť.