Comeback z ríše snov? Návrat slávnych DEAD DAN DANCE po šestnástich rokoch patrí medzi tie menej predvídané. Pri triezvom pohľade je však návratom kapely do doby, ktorá jej už nepraje. Aj napriek tomu je často výborný.
O najlepších albumoch Lisy Gerrard a Brendada Perryho sa vždy hovorilo ako o nadčasových a teda nestarnúcich dielach. Novinka „Anastasis“ sa už ale bezčasovosti chtiac-nechtiac vymyká. Kým zásadné nahrávky DEAD CAN DANCE vznikali v dobe hľadania neskazených civilizácií a vzývania duchovna spoza hraníc Západu, v roku 2012 sa už na väčšinu výstupov mysleného hnutia new age nazerá so zhovievavosťou a ako na gýčový relikt minulosti.
Charizmatická dvojica nikdy nehrala na prvoplánovú strunu. Je ale zrejmé, že jej nová tvorba stojí jednou nohou práve v spomienkach na zašlé časy a nedokáže sa z nich vymaniť (všimnite si napríklad text k „Opium“). Nič na tom nemenia ani drobné pokusy zreformovať sa. Pozitívna temnota DEAD CAN DANCE je dnes už len znovu vyvolanou fotografiou spred dvadsiatich rokov – poznačená začiatkom tretieho tisícročia nostalgicky spomína na niekdajšiu zlatú éru.
„Anastasis“ musel byť nápadom Brendana Perryho. Prinajmenšom je to on, kto na ňom preberá iniciatívu a nadväzuje na sólový album „Ark“. V popredí sú Perryho spevácke linky, elektronické aranžmány, pomalé rytmy, občasné trúby a mihnú sa tam aj jeho typické ekologické texty, ťahajúce logickú niť od staromilského panteizmu až do súčasnosti. Lisa Gerrard plní skôr ozdobnú funkciu. A skutočne: aj ako päťdesiatnička dokáže spoľahlivo navodiť dojem, že jej éterický hlas je darom z úplne inej sféry ako talent ostatných speváčok.
DEAD CAN DANCE akoby v niektorých oblastiach vôbec nestarli. Čo zarazí, je fakt, ako veľmi sa zmenili zvukovo. Rozlíšiť originálny nástroj od jeho digitálnej imitácie je neraz úlohou len pre školené ucho. Ťažko hádať, či je to dôsledok núdze, pohodlnosti alebo naopak tvorivej vízie – napríklad v snahe prispôsobiť sa modernej dobe uctievajúcej techniku –, ale takáto digitalizácia bohužiaľ uberá skupine niečo z autenticity, z volania po ktorej možno kedysi vznikla.
Magickým momentom je však zistenie, že „Anastasis“ je aj napriek výhradám jednoducho unášajúci. Na album, ktorý z umeleckého hľadiska azda ani nemusel vzniknúť, obsahuje až pozoruhodne veľa skvelých momentov skladateľsky aj prednesom presne v duchu toho, prečo si niekedy DEAD CAN DANCE zamilovali fanúšikovia naprieč všetkými hudobnými žánrami – ibaže vychádza v úplne inom kontexte. Brendan Perry a Lisa Gerrard hádam ani nepotrebovali stvoriť ďalší nesmrteľný zázrak ako „The Host Of Seraphim". Keď už sa rozhodli oživiť spomienku na spoločnú dráhu, aspoň nahrali album, ktorý minulosť reflektuje viac než len dôstojne.
