Je rozdiel počúvať príbehy z druhej ruky a od niekoho, kto ich zažil na vlastnej koži. Alpinista Geir Jenssen, momentálne žijúci v Poľsku, no pochádzajúci z nórskeho mesta spoza polárneho kruhu, patrí medzi skromnú vetvu hudobných dokumentaristov – nadšencov produkujúcich soundtracky ku konkrétnym miestam, neraz za podpory autentických nahrávok priamo z prostredia. Hádam ako jediný dosiahol širšie uznanie aj na poli laickej hudobnej scény a ako jeden z mála si cestu pre svoje umelecké výrazivo niekoľkokrát poctivo vyšliapal. Je príznačné, že práve jeho tvorba je jedným z podkresov k filmu priekopníka dokumentaristiky Dziga Vertova.
Hoci Jenssena preslávili predovšetkým ľadové odysey a dodnes vydal pod značkou BIOSPHERE osem regulárnych albumov, jeho štýl sa neopakuje čo i len dvakrát. Atmosferický míľnik „Substrata“ je často považovaný za najlepší album svojho žánru, verneovská odbočka „Autour de la Lune“ pestovala fanúšikovsky nevďačný drone ambient a techno-ambientné začiatky priniesli Nórovi aj komerčný úspech, obdivuhodne odsunutý bokom v prospech hodnotnejších cieľov.
Rok 2011 zachytáva BIOSPHERE opäť v odlišnej polohe. „N-Plants“ rozvíja technologickú tématiku podobne ako jeho priami predchodcovia a voľne pokračuje v trende „Dropsonde“, ktorý obsahoval aj jazzové prvky a neskôr vydané záznamy z výstupu na osemtisícovku Cho Oyu. Dynamika albumu dáva zabudnúť na Jenssenov minimalizmus zhruba z prelomu tisícročí a štruktúrou i vyznením podniká cestu späť v čase – za éru „Patashnik“ a „Microgravity“, až kdesi k počiatkom IDM alebo elektroniky ako takej.
Týždne pred Fukušimou
Nielen hudobná náplň, aj idea stojaca za „N-Plants“ je retrospektívna. „Rozhodol som sa vytvoriť album inšpirovaný japonským povojnovým ekonomickým zázrakom. Pri hľadaní ďalších informácií som objavil starú fotku jadrovej elektrárne Mihama. Fakt, že táto futuristicky vyzerajúca elektráreň bola umiestnená na také nádherné miesto v blízkosti mora, vo mne vzbudil zvedavosť. Je v bezpečí, pokiaľ ide o zemetrasenia a tsunami?“ začína Nór sprievodný text k novému albumu. O jeho obsah sa následne opiera snáď každá recenzia a zakrátko pridáva aj smutnú paralelu s tragédiou vo Fukušime.
Ako sa spomína aj v druhom pohľade pod článkom, pokiaľ by Jenssen dokončil tvorbu „N-Plants“ o niečo neskôr, je možné, že by neznel tak pozitívne, respektíve by sa japonskými elektrárňami nezapodieval vôbec. Takto vyznieva prinajmenšom dvojznačne, podobne ako technologický optimizmus spred niekoľkých desaťročí, ktorý dnes označujeme za naivný len preto, že vďaka uplynulému času vieme viac. BIOSPHERE nemožno nič vyčítať, novinka je úprimnou fascináciou niečím, čo by nebyť mimoriadnych okolností fungovalo zrejme dobre.
To najlepšie od „Substrata“?
Ak mali predošlé nahrávky BIOSPHERE viac atmosferický ráz, „N-Plants“ opisuje skôr činorodé prostredie. Nenájdeme na nej obdobu kvíliacej meluzíny alebo trepotu krídel vtákov. Hlavný dej nepriebeha kdesi na periférii, ale priamo pred očami: jednotlivé zvuky akoby opisovali konkrétne procesy, vytvárajúc dohromady akýsi populárno-náučný dokument.
Miesto chladného monumentu ľudského pokroku tak „N-Plants“ prináša až prekvapivo prekvitajúci svet, vybudovaný sčasti na výjavoch vlastnej fantázie a sčasti na zápalistom vzťahu Japoncov k technológii. Hoci tentokrát nie je celkom jasné, akým spôsobom odráža skutočnú architektúru, umiestnenie či nebezpečenstvo jadrových elektrární, prináša skrz hudobnú náplň obraz, ktorý sa zdá byť z pohľadu poslucháča hodnoverný.
O „N-Plants“ sa hovorí ako o najlepšom albume BIOSPHERE od čias uznávaného „Substrata“. S prihliadnutím na rozmanitú tvorbu projektu by sa autor týchto riadkov podobnému konštatovaniu radšej vyhol. Treba však priznať, že aj keď Jenssen opakovane redefinuje svoj štýl a vždy si dokáže udržať pozoruhodne vysokú kvalitu, tentokrát obstál obzvlášť dobre. Ďalší Nórov počin, ktorý sa s prehľadom vymyká ambientnej uniformite.
