SWANS, JAMES BLACKSHAW - Viedeň, Arena - 7. decembra 2010

SWANS, JAMES BLACKSHAW - Viedeň, Arena - 7. decembra 2010

Michael Gira vie byť pekne arogantný hajzel. Úprimne, mám ho za to rád. Nepoznám žiadneho iného frontmana, ktorý by si tak viditeľne vychutnával koncert tým, že trápi publikum. Pľuje naňho, škodoradostne ho oblieva vodou, masíruje si pred ním rozkrok, nazýva ho psami a medzi skladbami sa komusi vyhráža kopancom do tváre, ak mu ešte raz drgne do stojanu na mikrofón.

Divadlo alebo nie, pomerov znalé obecenstvo si to užíva spolu s ním – pretože SWANS nie sú ani v pokročilom veku o nič menej skazení ako v časoch rozkvetu. Práve naopak, štýlotvorná značka je aj po rokoch nečinnosti katalyzátorom krajne negatívnych nálad. Šokujúca a zároveň šokujúco dobrá.

SWANS

Panovačné a zlomyseľné sklony zostarnutého Giru sa prejavia už v úvode koncertu: vystúpenie otvára zdanlivo nekonečné väzbenie. Hluk sa stupňuje, jednotliví členovia SWANS prichádzajú postupne a nevtieravo na pódium – a k nabaľujúcej sa zvukovej guli pridávajú svoju časť. Ako mnohokrát v priebehu večera, aj tu až na viditeľný Girov povel. Nie však nevhodný.

To, čo sa neskôr premení v úvodnú skladbu z nového albumu, sa teraz za pomoci svetiel úspešne pohráva s davom – vzbudzuje masový pocit nepohodlia, spôsobuje netrpezlivosť, vyvoláva očakávania. Hlasitosť sa s prehľadom pohybuje v červených číslach, štuple do uší však ostávajú naďalej visieť okolo krku. Bolesť-nebolesť, obavy z ukrátenia sa o zážitok sú príveľké; bez intenzity by bolo obrovské nasadenie kapely pravdepodobne zbytočné.

Podobná hluková katarzia sa v priebehu večera zopakuje ešte niekoľkokrát. Zakaždým s extrémnym účinkom.

SWANS

Rovnako ako súčasní SWANS nechcú byť nazývaní reunionom, nie je ani hranie viac ako 25 rokov starých skladieb („I Crawled“ a „Your Property“?) a piesní z kultového „Children Of God“ nostalgiou v pravom slova zmysle. Zdá sa, že Američania si svoju ranú tvorbu mierne poupravili na obraz comebackového „My Father Will Guide Me Up A Rope To The Sky“ – z novinky odznejú štyri kusy.

V každom prípade, ani neznalosť najstarších položiek playlistu nespôsobuje stratu koncentrácie – tú si dokážu SWANS vydobyť v ľubovolnom okamihu dvojhodinového(!) setu. Okrem toho „čo“ púta pozornosť aj „ako“ to hrajú (a ako pri tom vyzerajú). Odhliadnuc od počtu perkusií a nástrojov, ktorými úžasne vypĺňajú svoj zvuk, prekvapí šestica aj strhujúcou pódiovou šou. Spoza bubnov odletujú desiatky triesok, agonicky kričiaci Michael Gira nabáda k odovzdaným výkonom aj svojich spoluhráčov. Opätovne potvrdené: SWANS sú čokoľvek, len preboha nie nekonfliktná kapela.

SWANS

Američania by mohli byť dobrým príkladom pre ULVER; miesto rozpačitého a opatrného prierezu pestrou diskografiu zvolili jednu agresívnu líniu – podobnú novej skladbe „You Fucking People Make Me Sick“, v ktorej sa naoko prívetivé línie Devendru Banharta a Girovej dcéry zlomia v solídnu hlukovú masáž. SWANS zneli naživo kompaktne a presvedčivo.

A pravdupovediac, ani po výbornom albumovom návrate som si nemyslel, že koncert oživenej legendy bude až takýto dobrý. Neviem si celkom predstaviť, akým spôsobom mohol byť za súčasných podmienok lepší. Priznávam – pôsobivejší extrémny koncert som ešte nezažil.

(Mimochodom, základná časť setu SWANS skončila spoločným spevom „happy birthday to you“, venovaným nejakej Rakušanke. Irónia?)

JAMES BLACKSHAW

Jamesovi Blackshawovi, ktorý zastával úlohu predskokana, sa azda ani netreba čudovať, že počas svojich štyridsiatich minút pôsobil tak ľahostajne. Nielen pre údajnú chorobu, svojim vystúpovaním bol nevýrazným protipólom SWANS – k úplnému obrazu nudy mu chýbalo už len ostentatívne zívnutie. Čo je škoda, pretože hudba zverenca Girovho vydavateľstva spĺňa aj náročnejšie kritériá.

Technicky i kompozične zvládnutá hra na akustickej gitare – piano naživo nepoužíval – sa na rozdiel od niektorých iných sólových hráčov nemusela opierať o akékoľvek zvukové slučky. Vďaka pravidelnému vrstveniu a obmieňaniu motívov si gitarista dokázal udržat pozornosť aspoň tej menšej časti obecenstva, ktorá mala toľko slušnosti, že sa neustále nerozprávala. Potvrdila sa predtucha, že Blackshaw sa počúva oveľa lepšie na albumoch ako vo veľkej koncertnej sále.

Foto: Thorn

 8

Klypso