Adrian Utley bol jazzový gitarista. Frustrovaný vývojom v „svojom“ žánri a fascinovaný hip-hopom a elektronickou hudbou spoluzaložil v roku 1991 PORTISHEAD. Geoff Barrow: producent, a fanúšik rapu, zakladateľ labelu Invada (v katalógu má o.i. CRIPPLED BLACK PHOENIX) vyrastal v meste trinásť kilometrov od Bristolu, ktoré dalo PORTISHEAD ich názov. Beth Gibbons – bristolská barová speváčka, ktorá stretla Barrowa na kurze pre začínajúcich podnikateľov. „Vymenili sme si navzájom svoje domáce nahrávky a hneď nám bolo jasné, že to nemôže fungovať,“ zverila sa Beth Gibbons v jednom z rozhovorov.
Nakoniec to fungovalo výborne, no len krátkych 7 rokov, dva albumy a jeden vonkoncom nie štandardný živák. Dnes, po ďalších desiatich rokoch, sú PORTISHEAD späť. Utley vlani oslávil päťdesiatku, Gibbons je len o sedem rokov mladšia, tridsaťsedemročný Barrow pôsobí ako mladíček. Skrátka obavy z toho, že sa vracia skupina so štatútom dinosaura, boli namieste – zvlášť, keď triphopový ošiaľ, reprezentovaný aj v dobe najväčšej slávy tromi-štyrmi formáciami, dávno opadol a elektronická hudba opäť uvoľnila v „slušnom“ mainstreame miesto gitarám.
Obrovské skúsenosti, ktoré Utley a Barrow nazbierali z pôsobenia pred a po „hlavnej“ ére PORTISHEAD, sú však badateľné už v úvodnej „Silence“. Dravý rytmus zabalený do decentného sláčikovo-elektronického aranžmá beží dve minúty sám, kým sa pridá hlas Beth Gibbons, v konečnom dôsledku jediný styčný bod s predošlou tvorbou PORTISHEAD – dostatočne nezameniteľný a originálny na to, aby bol úplne postačujúci. „Third“ je v mnohom šokujúci album – prakticky každá skladba je postavená na inom základe, čo je obrovská zmena oproti všetkým trom predošlým nahrávkam, ktoré (možno aj) kvôli svojej monotónnosti trochu zostarli. V zvonivej „Hunter“ znie nahallovaný zasnený spev ako zo sountracku k „Twin Peaks“, podmanivé „The Rip“ a „Small“ spadajú snáď až do kategórie „singer-songwriter“, s osobnými textami vidiacimi svet ženskými očami a hudobným podkladom, ustupujúcim dočasne do pozadia. Barrowov scratching úplne zmizol; jeho rolu čiastočne preberá výrazná elektronická rytmika („Silence“, záver „The Rip“, dynamická „We Carry On“ a singlová „Machine Gun“). Posledné dve menované piesne predstavujú novú, doteraz úplne nepoznanú tvár skupiny – je to práve spev, ktorý je dočasne umiestnený do pozadia, a temný, minimalisticky repetitívny beat preberá opraty. Naopak, v akustickej lo-fi miniatúre „Deep Water“ umiestnenej medzi nimi ostalo miesto len pre Beth a zvuk mandolíny.
„Klasických“ PORTISHEAD je počuť iba v „Nylon Smile“, „Plastic“ a záverečnej „Threads“ („Som opotrebovaná, unavená z vlastnej mysle/Som unavená, premýšľam, prečo/Som stále tak neistá,“ zveruje sa Gibbons), no odklon od niektorých poznávacích znamení je len vítanou zmenou. S Beth Gibbons za mikrofónom budú PORTISHEAD znieť vždy ako PORTISHEAD a priestor, ktorý sa Barrowovi a Utleyovi uvoľňuje, je dostatočne široký na experimentovanie a vývoj nielen na ploche albumu, ale aj v rámci jednotlivých skladieb.
Ani civilne pôsobiaca a plachá Beth Gibbons, ani vždy v pozadí stojaci robotníci Barrow a Utley sa nikdy nevyžívali v pozornosti médií. Zrejme aj preto je „Third“ takým albumom, akým je: nie je to comeback vyvolaný abstinenčnými príznakmi z nedostatku slávy a peňazí, ale tým, že po desiatich rokoch jednoducho „bolo čo povedať“.
