Béčkový okultizmus v kulisách z prelomu šesťdesiatych a sedemdiesiatych rokov, priame pokračovanie odkazu raných BLACK SABBATH, zahalené v oblakoch marihuanového dymu. ELECTRIC WIZARD, najviac „heavy“ skupina na svete, sa vracia, i keď nikdy úplne neodišla. „Witchcult Today“ však vychádza v dobe, ktorá ťažkému, THC nasiaknutému stoner doom metalu (opäť) praje. A v tomto štýle je štvorica okolo Jusa Oborna za bohov.
Na „Withcult Today“ nájdete každý poznávací znak ELECTRIC WIZARD v tej najčistejšej podobe. Grafika podľa šablóny zo 60s či 70s, odkazy na vinylovú kultúru, lovecraftovské texty aj nahé ženy v objatí pána temnôt – to všetko je zrejme súčasťou kultu čarodejníc aj dnes. Rozdiel oproti monumentálnym pilierom „Come My Fanatics...“ a „Dopethrone“ je však zjavný. ELECTRIC WIZARD v 2007 sú síce stále „stoner“ (a stoned?), ale oveľa viac „rock“, než „doom“. Podladená čierna hmla zo zvukov gitary a basy je síce všadeprítomná (a nezameniteľná), no prevaľuje sa v rýchlejšom, sabbathovskom tempe; nie som prvý recenzent, ktorý vyzdvihne fakt, že každá skladba s vokálom disponuje pomerne chytľavým refrénom. Temná „Dunwich“ (priamy odkaz na H.P.Lovecrafta), hymnická „The Chosen Few“ so znepokojivo sektárskym, satanistickým nádychom či inkvizičná „Torquemada `71“ sú najlepšími príkladmi, no na celom albume to šliape v nezvykle vysokom tempe. „Satanic Rites Of Drugula“ (sic!) okrem refrénu disponuje nemenej ľahko zapamätateľným ústredným riffom – takýto kompletný hit fanúšika ELECTRIC WIZARD možno prekvapí, i keď už verš „Forbidden sorcery/Vinum Sabbathi“ z „Dopethrone“ sa pod kožu zadrel okamžite. Vtedy však šlo o jav ojedinelý...
To, že album stráca drajv v pomalších a inštrumentálnych pasážach, je zákonitou druhou stranou vyššie uvedeného. Pre férovosť treba povedať, že ani najkultovejšie albumy ELECTRIC WIZARD nie sú easy listening, vlastne – popravde – dopočúvať ich s čistou hlavou si vyžaduje značné úsilie. Lenže práve táto homogénna, všetko valcujúca hmota umiesená z čiernych riffov je tou zvláštnosťou, vďaka ktorej sú huliči z Dorsetu tak atraktívni. „Witchcult Today“ – v podstate „normálna“ piesňová doska, inšpirovaná rovnako starým hardrockom ako dnešným metalom – pôsobí omnoho rozdrobenejšie a tam, kde sa snaží vytiahnuť staré zbrane, až únavne. Najväčšia „kríza“ na poslucháča prichádza v jedenásťminútovej inštrumentálke „Black Magic Rituals & Perversions“, ktorá v porovnaní s ostatnými skladbami akoby neexistovala. Akoby išlo o akýsi takmer štvrťhodinový psychedelický prechod, občas ozvláštnený samplami, ale inak bez skutočných záchytných bodov. Samo o sebe by to nemuselo vadiť (možno sa stačí pred touto skladbou preladiť na inú hudbu, než akou bolo predošlých šesť trackov), ale v kontexte celej nahrávky ide o brzdiaci prvok. Záverečná, rovnako dlhá „Saturnine“ je od zbytku dosky úplne odrezaná; tempo sa už naspäť nevráti – úplne rovnaký syndróm sa podpísal na dojme z inak podareného, rovnako čerstvého albumu v mnohom podobných Američanov ZOROASTER.
„Witchcult Today“ v niečom pripomínajú novinku stajňových kolegov z Rise Above Records, podobne nazvaných a z rovnakých zdrojov čerpajúcich WITCHCRAFT, ktorí na tohtoročnom albume „The Alchemist“ znejú, ako by ELECTRIC WIZARD urobili ešte jeden veľký krok smerom proti prúdu času. Ani v jednom prípade nejde o zlú dosku, no ohlas, ktorý sa im dostáva, z veľkej miery plynie z pozornosti, ktorej sa dnes dostáva žánru ako takému. „Witchcult Today“ je dobrý album, elektrický čarodejník však stále pevne sedí na svojom tróne z trávy. A práve v jeho tieni stojí zástup fanatikov.
