V krásnu slnečnú júnovú stredu hostila Praha tri dôležité koncerty. Na holešovické Výstavište si prišiel svoje odkrútiť android za zenitom MARILYN MANSON, vo Future na Smíchove sa predstavila mladá izraelská krv BETZEFER a do samotného centra mesta, do Lucerna Music Baru, zavítali brooklynskí gothic-doomoví strýkovia TYPE O NEGATIVE.
Z neznámych príčin sa do role predskokanov dostala domáca pätica CALATHEA. Kapela v čele so speváčkou Luciou Královou má pravdepodobne ambíciu produkovať neškodný strednoprúdový poprock na spôsob THE RASMUS, prípadne HIM. Tomu náležite odpovedá aj ich image a pódiový prejav. Hudobníci sa povinne obliekli do čierneho, komu bolo málo, natiahol si na hlavu čapicu, veď čo na tom, že v klube panovali podmienky asi ako kokpite formuly 1. Nechýbali ani temne podmaľované oči. No a speváčka je nádherná, krásne upravená dlhonohá bruneta. Toľko k vizáži. CALATHEA je ale samozrejme kapela, a tak hrá hudbu. Bohužiaľ aj naživo a ešte k tomu pred TYPE O NEGATIVE. Ich monotónny a nenápaditý rock by chcel mať oporu hlavne asi v schopnostiach speváčky. Tam bude ale cesta zarúbaná. Vokálne námety sú v piesňach CALATHEY iba o niečo viac záživné ako tie gitarové a Lucie sa navyše s ich živým prevedením dosť natrápila. Hneď v druhej skladbe sa netrafila do nástupu a v záverečnej časti vystúpenia sa pomerne intenzívne vyhýbala aj tónine. O koncerte CALATHEY si svoje myslela aj časť osadenstva klubu, ktorá ohlásenie poslednej skladby ocenila búrlivými ováciami. Jediným možným vysvetlením, prečo organizátori zaradili do programu večera práve túto kapelu, je to, že chceli publikum v rozhorúčenom Lucerna Music Bare schladiť. Klobúk dolu za prezieravosť. Podarilo sa.
Kto nemal dosť osvieženia v podobe studenej sprchy od predkapely, šiel sa občerstviť na bar, prípadne von, nabrať zásoby kyslíka na hviezdu večera. Peter Steele a jeho kumpáni sa na pódiu objavili 20 minút po desiatej hodine a po krátkom úvode spustili, za nadšenia nie úplne zaplneného klubu, našliapanú „We Hate Everyone“. Peter Steele si vo svojej časti pódia hneď na začiatku vytvoril kútik prvej pomoci, ktorý aj výdatne využíval. Ten pozostával z fľaše červeného vína, neznámeho drinku tmavej farby, zásoby minerálok a uteráku. Bohužiaľ sa tejto svojskej lekárničke v prvej polovici vystúpenia venoval viac ako hraniu a spievaniu. Jeho nepresvedčivý výkon možno podporil aj neposlušný odposluch. Steele niekoľkokrát naznačoval, že by si želal, aby bol trochu hlasnejšie. Tak či tak sa miestami bezprizorne potuloval po pódiu, ležérne udieral do strún a keď mohol, tak sa posadil k Joshovým klávesom. Rolu skutočného frontmana tak prevzal gitarista Kenny Hickey. Po výživnej porcii z „Bloody Kisses“ prišlo aj na novinku „Dead Again“. TON z nej odpálili vydarenú singlovku „The Profits Of Doom“. Kapela, s výnimkou Steela, šliapala na sto percent. Josh Silver hádzal svojou mohutnou hrivou napravo-naľavo a bubeník Johnny Kelly zase nešetril úsmevmi. Pražský koncert si očividne užívali. Spôsobom sebe vlastným sa k bujarej nálade pripojil aj Steele. V jednom momente si uterákom najprv pretrel čelo a vzápätí aj zadok. Osušku potom strčil do tváre úplne prekvapenému Hickeymu, ktorý sa zmohol len na nechápavý úškrn. To Steele sa rozrehotal na plné kolo. Keď už mu nešlo hranie a spev, tak mu sadlo aspoň divadielko. Samozrejme nezabudol pripojiť ani svoje obligátne oči obrátené v stĺp a dokorán otvorené ústa s hroziacimi očnými zubami. Trošku neškodného klišé predsa musí byť. Po odohraní „Anesthesie“ z predchádzajúceho albumu „Life Is Killing Me“ a necelej trištvrtehodinke hrania zavelil Steele k ústupu. Očividne nebol vo svojej koži a päťminútovú prestávku potreboval ako soľ. Po nej sa k všeobecnému blahu zdvihol aj jeho výkon a kapela sa rozbehla takmer na plné obrátky. V druhej časti koncertu hrali prím najmä skladby z „Bloody Kisses“. Dostalo sa ale aj na „Hey Joe“, preslávenú Jimi Hendrixom, teda vlastne „Hey Pete“, ako si názov TON upravili. Samotný záver koncertu patril najväčším hitom – „Christian Woman“ a „Black No. 1“. V druhej menovanej si osadenstvo Lucerna Music Baru s nadšením zaspievalo refrén a Steele si s nemenším oduševnením rýpol do muža, ktorý koncertoval o pár kilometrov ďalej v T-Mobile aréne. Text „On her milk white neck, the Marilyn Manson’s mark“ by ste v originálnej verzii hľadali márne.
TYPE O NEGATIVE sa nakoniec, po malých rozpakoch, postarali prítomným fanúšikom o veľmi príjemný koncertný zážitok. Ich vystúpenie vytrhla hlavne presvedčivá druhá časť, v ktorej sa odhodlal zvýšiť svoj výkon aj do tej doby nevýrazný Peter Steele. Koncert síce poznačilo neznesiteľné teplo a presunutie jeho začiatku o takmer hodinu a pol, ale finálny verdikt je jasný: do Lucerna Music Baru sa v stredu večer oplatilo prísť.
